Prízrak : Biele Dievča

9. KAPITOLA

Prebrala som sa na otrasný zvuk z budíka. Ako som sa z postele naťahovala za mobilom, potlačila som nutkanie hodiť ho do steny. Chcela som len jedno - pokračovať v spaní.

Chvíľu som sa pozerala, ako mi spoza závesov preniká slabý lúč slnka. Náznak rána, náznak školy, náznak dennej mory! Radšej vstúpim do temnoty, než by som bola vo svetle, pomyslela som si, a znova sa prikryla hebkou dekou. Radšej budem snívať nočnú moru ako prežívať toto peklo menom realita.

Asi po desiatich minútach som opäť pootvorila jedno oko. Moje uši zaregistrovali ďalší nepríjemný zvuk. Nie od budíka, ktorý by mi teraz prišiel omnoho melodickejší. Niekto klopal na moje dvere, ale pre mňa to znelo ako dupot konských kopýt. Ach, tak som chcela spať a už nikdy sa nezobudiť.

„Nihasa, raňajky sú na stole." povedala za dverami Michaela.

Potom sa zvrtla a zišla dole po schodoch. Tak som sa teda posadila a ponaťahovala. Náhle som zbystrela a pokrčila s obočím. To nebol hlas Michaely. Potriasla som s hlavou a posnažila zahodiť ohavné a kruté myšlienky, ktoré sa mi, popravde, a naozaj páčili.

Zašla som do kúpeľne a zapozerala sa na vlastný odraz v zrkadle. Neveriacky som očami prepichla svoju vlastnú tvár a telo. Postávala som tam celá nahá a moje jazvy žiarili ako svetlo. Vlasy strapaté ako striga. Modré kruhy pod očami.

Som to ale krásavica, pomyslela som si.

V umývadle si opláchla tvár a náhle skočila do sprchy. Prúd vlažnej vody ma prebral a cítila som sa ako čerstvá zelenina.

V rýchlosti som si usušila telo osuškou, prečesala vlasy a na tvár si naniesla mejkap a korektor, aby mi zakryl tie škaredé kruhy pod očami.

„Nihasa!" tentoraz z predsiene zakričal Benjamín.

Mňa hneď vystrelo z jeho hrubého panovačného hlasu.

Ešte som sa rýchlo obliekla a opustila izbu.

V kuchyni som potlačila všetky emócie, ktoré sa mi drali do tváre.

„Dobré ráno," vyhŕkla som ako vyplašená srnka.

Prisadla som si medzi ostatných. Všetci mali v tanieroch už len zbytky. Zato ja plnú porciu praženice so zeleninou a chlebom. Puch a pohľad na jedlo ma skoro prekotil zo stoličky.

„Naozaj si si nemusela robiť takúto starosť, Clarisa," vľúdne povedala Michaela a ešte znova sa poďakovala Clarise za prípravu raňajok, keďže Annie si na dnes zobrala voľno.

„To je maličkosť. Baví ma variť." odpovedala a usmiala sa na Ivana, ktorý jej pohľad opätoval tiež úsmevom.

Na mňa sa ani nepozrel.

Uprela som oči na Elijaha a náhle odvrátila, on ma sledoval tiež. Obzeral si každú moju reakciu na všetko, čo sa okolo mňa dialo behom týchto krátkych sekúnd. Všimol si, ako som nejedla, že som rozhodená a že nie som psychicky v poriadku. Dá sa ma až tak ľahko prečítať? Je to predsa lekár a tí sa musia o svojich pacientov starať. Nemohla som si nepovšimnúť aj jeho podráždený a ustarostený výraz.

Nasilu som si vopchala do úst prvú várku praženice a v duši dúfala, že Ivan mu nič nepovedal, že som sa sama, bez dovolenia, vybrala v noci von. Spomenula som si, aká som bola hlúpa. Ako som bezdôvodne bola voči Ivanovi hrubá. Bola to taká jemná provokácia a podpichnutie, ale aj tak som nemala nato žiadne právo. Čo si teraz môže o mne myslieť?

Potom spustil Elijah. Teraz sa tváril naschvál dotknuto, nespokojne. Prejavoval útočnú emóciu voči neposlušnému synovi. Nepáčilo sa mu, že si sem tak skoro priviedol frajerku. Ani som sa mu nečudovala. Nič proti Clarise, ale toto je vážne dosť skoro, sotva sa poznajú. Neviem na koľko sa zoznámili za tú jednu noc. Jej rodičia musia byť divní, že jej dovolili prespať u úplne cudzích ľudí.