Prízrak : Biele Dievča

10. KAPITOLA

Dopekla! Zniesla by som všetko! Naozaj všetko! Urobila by som to preňho, pretože ho mám rada. Napriek strachu a urobenia niečoho, čo som si myslela, že by bolo spravodlivé, by som mlčala. A ani vo sne by ma nenapadlo, že by som ho podrazila a tým mu znepríjemnila život. Mám ho predsa rada! Nie, mala som ho rada. Toto bol vrchol. Toto bol koniec. Prehryzla by som všetko, keby sa mi nevyhrážal, že mi ublíži ako najviac dokáže. Ale on mi už aj ublížil. A jeho to bavilo, páčilo sa mu to. Síce neviem aké to je mučiť bezbranné a mladé dievča, ešte som to nevyskúšala. Ale on asi áno, viackrát.

V aute ani jeden neprehovoril. Nepadlo žiadne slovo o ospravedlnení. Obaja sme boli zahĺbení do svojich vlastných myšlienok.

Doma bola Michaela a tentoraz aj Benjamín. Obaja boli veselí a pozerali nejakú reláciu v televízií. Závidela som im, aký mali normálny deň narozdiel odo mňa.

Ivan nabehol medzi nich a ukázal Benovi svoju zničenú dlaň. Svojím amatérskym ošetrovaním rán si trochu dokázal zastaviť prúd krvi, ale nie natrvalo. Tá rana sa mu nechcela zaceliť. Možno to bola sama karma.

Vymyslel si akúsi blbosť, že sa nechtiac porezal a tie najpodstatnejšie veci vynechal. Klamal. Zvláštne. Prečo zaklamal? Potom obaja zmizli vo vchodových dverách a vstúpili podľa hluku do garáže. Stihla som si všimnúť, ako Ivan kríval, chodil inak než predtým, tackal sa ako opití. Podopieral sa neranenou rukou o stenu, aby sa nezrútil na zem. Príčina toho bola, že stratil priveľa krvi. Čepeľ noža sa mu zarezala až hlboko do žíl.

Michaela si všimla moju bledú tvár a akoby to bola všetko hneď pochopila.

„Čo sa mu naozaj stalo?" pomaly sa spýtala.

„Neviem," prišla som o všetku reč.

„A čo sa stalo tebe?" ukázala na môj vyhrnutý rukáv, kde sa mi už tiahla fialová modrina od otlaku.

Naraz som ostala stáť ako obarená. Špinavú tvár od Ivanovej krvi ani neriešila možno jej to samo doplo.

Mám jednu väčšiu modrinu a už z toho vyvádza? A čo tie moje jazvy po celom tele? To nie je vôbec nič?

„Je to monštrum." vyslovila som to tak znechutene ako som len dokázala.

Pokrčila som celú tvár od prívalu citov, ktoré sa na mne hostili zvnútra. Opäť mi vyhŕkli slzy.

Michaela so smútkom v očiach ku mne pomaly pristúpila, posnažila sa ma upokojiť a utešiť, ale nič mi nepomohlo. Nič mi neuľahčila.

Keď zistila, že všetko bolo neúčinné a videla ako sa vyberám do svojej izby nahlas povedala: „Nie je," odpovedala mi na moju predošlú vetu.

Odvetila to takým materinským tónom hlasu, aby som bola tomu sama uverila. Ale ja viem, čo som videla a cítila a to mi nik nezoberie, ale bola by som zato veľmi rada!

Zvyšok pretrpeného dňa som prežila vo svojej izbe. Opláchla si celú tvár od Ivanovej krvi a svojich sĺz. Sedela na posteli a obzerala si tú dokonalú stenu. Nahodila výraz: všetko je v pohode, nič sa nestalo. Všetko je po starom, tak ako má byť.

Po škole sa tu naozaj zastavila Clarisa. Prišla za mnou do izby aby mi doniesla všetky veci. Ja už som bola prezlečená do čistého oblečenia a zámerne si zakryla všetky nedokonalosti na svojom zohavenom tele s plus novou modrinou.

V rýchlosti som si vymyslela nejakú historku o tom, ako som sa v parku, cez veľkú prestávku, dovracala.

„Bože! Dúfam, že nie z mojej praženice!" zajačala Clarisa a chytila si tvár.