Prízrak : Biele Dievča

11. KAPITOLA

Domov som sa vrátila okolo pol tretej

Vyzula som si tie ťažké kanady. Nohám hneď odľahlo a chvíľu sa mi nedalo normálne chodiť. 

Posadila som sa pred televízor a v tichosti premýšľala nad tým, čo chcem dnes vlastne docieliť. 

Vzala som si z misky na stole zopár bobúľ z hrozna a pomaly sa mi rozplývali v ústach. Chuť bola trochu kyslá, ale neprekážalo mi to. Na obed som nemala chuť a aj tak to bolo nejaké mäso, ktoré ma odrádzalo.

Elijah a Benjamín zas neboli doma, pravdepodobne zablúdili kdesi v ich robote. A o ostatných nič neviem. Veď v tomto dome skoro nikto nebýva! Ani sa nečudujem, prečo nás Ivan nazval zruinovanou rodinou. 

Vyhrabala som z tašky mobil a vytočila číslo Alexandry. V škole som jej o tom nič nepovedala, nechcela som, aby o tom vedela Clarisa. Už len to, že tam bude Alexandra bude pre mňa moc. 

Netrvalo dlho a na druhej strane to zdvihla.

„Ahoj Nihasa," vľúdne ma pozdravila cez telefón. 

Ja som ju tiež odzdravila a zbytočne som to nenaťahovala a prešla rovno k veci.

„Tak ma napadlo... je piatok...vieš... že... či by si nechcela ísť so mnou niekde... von?" navrhla som a vstúpilo do mňa napätie zo strachu a z odmietnutia. 

„Jasné, aj tak som nemala nič iné na robote. Kde a kedy?" opýtala sa. 

Ja som sa potešila a dovolila som perám, aby sa víťazne usmiali.

„Vieš čo, stačilo by keby som pre teba prišla o šiestej. Vyhovuje ti to?" 

„Žiadny problém. Zavoláme aj Clarisu alebo toho tvojho Erika?" v telefóne sa zachichotala. 

Mnou prešla vlna trápnosti a nechápala som, čo mám s Erikom. Je to len ďalší človek v mojom živote, o ktorom vôbec nič neviem. Navyše už nie sme ani kamaráti po tom incidente s Ivanom. Podľa mňa sa už sa mňa ani nedokáže pozrieť.

„Nie, Erik ani neviem kde je a Clarisa chcela byť... tuším s Ivanom..." zaklamala som.

„Aha, takže iba my dve, taká babská jazda, čo?"

„Áno, pravdaže, babská jazda, hahaha," silene som sa zasmiala, aby to znelo naozaj presvedčivo. 

Ach, čo len spraví, keď zistí, že tam bude ešte jedno dievča, ale v opačnom pohlaví?

Pred koncom hovoru mi Alexandra ešte stihla povedať, ako sa nemôže dočkať. A to ani ja. Obe sme boli plné očakávania, predstáv a natešené na niečo úplne iné.

Vybehla som po schodoch a vyzliekla sa. Ostala som iba v čiernom spodnom prádle. Nazrela som do zrkadla a skoro som dostala infarkt, ako zakaždým, keď sa doňho, čo i len trochu pozriem, keď som mala odhalenú svoju bledú pokožku. Moja nová modrina bola dosť viditeľná, ale s tým som nedokázala vôbec nič spraviť. Jemne som sa jej s prstami dotkla a spomenula si odkiaľ sa vzala. 

Nezaslúžila som si to, veď som vôbec nič zlé nespravila.  

Ach, ako vôbec môžem so sebou žiť? Spýtala som sa samej seba, keď som prestala premýšľať nad svojou modrinou.

To veru neviem, v myšlienkach som si aj odpovedala.  

Prestala som depkárčiť nad svojím zničením telom a striasla som zo seba aj spodné prádlo. Napustila som si horúcu vaňu a pomaly do nej vkĺzla. Užívala si to teplo, samotu a nerušený pokoj. Zrkadlo už obalila para z horúcej vody. Popravde, najradšej by som ho bola rozbila a už nikdy sa doň nepozrela, naháňalo mi strach a to nielen z môjho vzhľadu.