Prízrak : Biele Dievča

21. KAPITOLA : NIHASA

Erik ma vzal do nejakej malej opustenej chaty uprostred lesa a odišiel. Vraj si mám usporiadať myšlienky.

Vošla som dnu a obzrela si takmer prázdne miestnosti. Všade sa nachádzal prach, po celom nábytku ho bolo ako mraky, čiže bolo vidieť, že tu už dlho nikto nebýval. Posadila som sa na zaprášenú a zatuchnutú perinu a vyčkávala som. Vnútri mi strašne brnelo, srdce mi stále bilo ako splašené z adrenalínu a strachu, stresu... všetkého. Bála som sa, možno som sa aj teraz rozhodla nesprávne a aj Erik je ten zlý. Navyše som bola v strašnom dezolátnom stave. Namiesto strachu, som znovu poriadne nespala, furt som bola pod nátlakom, bola som vystavená nízkym teplotám a už ani neviem ako dlho som nemala v hrdle ani kvapku vody. V hrdle sa mi pomaly, ale isto tvorila púšť.

Vyšla som von z chatky a posadila sa na drevené schody, ktoré zavŕzgali po každom mojom kroku. Už aj staré a machom posiate drevo, vypovedalo svoju daň. Zaostrila som vpred a obzerala si stromy. Bolo tu také ticho, sotva som zacítila vánok. Pred dverami som sa schúlila do klbka a stíchla. Čakala som, aj keď vôbec neviem na čo. Či na záchranu alebo ďalšie nebezpečenstvo. Čo som si vôbec myslela? Že Erik bude princ na bielom koni? Nepoznám ho tak dobre, nepoznám jeho skryté úmysly.

Asi po hodine čakania sa sem vrátil Erik. To už som bola naspäť vnútri a hrabala sa v skriniach, ktoré tu zanechali poslední obyvatelia, prezrela si každú škáru, každú vec, ktorá by ma mohla niečím zaujať. Možno by som nenašla niečo... vlastne ani neviem, čo som hľadala. Možno som iba zabíjala nudu. Premýšľanie nad mojím úbohým osudom som už nezvládala.

Vrátil sa sem s plnou nákupnou taškou, všetko rozbalil a nechal rozložené na stole. Ponúkol ma a ja som nemohla odmietnuť, pretože som umierala od hladu a najmä od smädu. Takže prvé, čo som urobila bolo vypitie minerálky v plastovej fľaši. Vypila som to tak rýchlo, až môj organizmus nestihol spracovať rýchly príval tekutín a stále som sa cítila smädná. Prišlo mi to neslušné, keďže nebolo dostatok vody pre nás oboch, ale Erik si s tým nejako hlavu nelámal. Vlastne ani nejedol. Zaujal vážnu pózu a furt si obzeral okná zo všetkých miestností Pochodoval sem a tam. Akoby sa bál, že nás čoskoro niekto nájde a napadne. Ani som sa mu nečudovala, nechal predsa svoju sestru napospas smrti s Ivanom. Hádam mal toľko citov, ľútosti a pochopenia a nezabil ju. To by si pohnojil u nás oboch. Kompletne by som ho znenávidela. Pretože ona je ešte dieťa, je ako ja, približne v mojom veku. Všetci sme deti, aj keď... pozrela som sa na Erika a zdal sa mi starší, nemohol mať pätnásť a ani šestnásť. Možno bol rovnako starý ako Ivan. Vlastne ani jeho vek som sa nikdy nedozvedela. A už sa to ani nikdy nedozviem, nemienim byť a žiť s ním pod jednou strechou. Už nikdy viac. Už ho nikdy viac nechcem vidieť. Pichlo ma pri srdci pri tej myšlienke, ale nezaoberala som sa tým. Nemalo to zmysel.

Erik sa posadil na stoličku, kde mal výhľad na viacero okien naraz, striehol na každý smer, na každý strom a pohyb.

Keď som dojedla prišla som k nemu.

,,Mal by si aj ty niečo zjesť."

Pozrel na mňa, ,,nie som hladný," a prestal si ma všímať, zameral sa na to, čo predtým.

Zobrala som si stoličku a posadila sa vedľa neho, aj ja som sa pozerala von oknom, ako jemný vánok vlnil listy kríkov a stromov. Aspoň som si myslela, že to bol vietor a nie nejaký nezvaní hostia.

,,Mohli by sme sa porozprávať?" spýtala som sa.

,,O čom?" nespúšťal zrak z okna.

,,Viem, čo teraz prežívaš a ja si vážim toho, že si ma zachránil, ale nemôžem takto večne žiť. Už nevládzem, chcem vysvetlenie. Proste prečo." žiaľne som povedala, kde mi na konci zlyhal hlas.