Prízrak : Biele Dievča

23. KAPITOLA : IVAN

Neviem ako, ale podarilo sa mi to. Urobil som všetko pre to, aby som presvedčil Zoru, že my a hlavne ja nie sme tí zlí. Samozrejme, až na pár výnimiek.

Zora teraz sedela vedľa mňa v aute a upierala pohľad dopredu. Ktovie, čo sa jej odohrávalo v hlave. Dogabali sme to obaja, horšie to už byť nemohlo. Neviem, čo mám teraz robiť. Tešil som sa iba z toho, že som preradil Zoru na svoju stranu, na našu stranu. Otec sa poteší, že máme o jedného človeka naviac. Ak to ona iba nepredstierala, preto si nedovolím spustiť z nej ani kúsok pozornosti. Neviem, či máme spoločné ciele alebo myšlienky, však sa ani nepoznáme. Ona chce zbaviť svet všetkých vinných - kde sa rátam aj ja. Ja ho chcem od nich oslobodiť. Len či sa všetko musí riešiť iba vzpormi, zabíjaním, vojnou... to už neviem. Bol by som rád, ak by to tak nebolo.

Iba viem, že Zora mi napoly uverila s Bielou, že žije a je to popletená Nihasa, ktorej sme, samozrejme, museli vziať spomienky na jej minulosť. Iba tak sme ju mohli ovládať a preniesť k nám. Keby to všetko išlo podľa plánov - plnili sme príkazy aj od nadriadených, tak teraz by bolo všetko v norme. Ale žiaľ, Nihasa si nedala povedať, pomôcť, poradiť, a navyše ja som sa zachoval ako idiot. Zbláznila sa, všetko prekotila hore nohami, zničila. Všetky stanovené plány, všetko, čo sme rok budovali. Rozhodla sa žiť za seba. Dobre, brať jej to nebudem, ale... ešte sama tomu nerozumela. Vzali sme jej toho celkom dosť. Samozrejme, všetky zrejmé a primitívne veci pre život normálneho človeka jej zostali, odstránili sme jej len spomienky na to, kým bola... Otec s Benjamínom sa jej nabúrali do mozgu a všetka jej minulosť bola fuč. To, ako žila, čo robila, koho poznala a všetko, čo spáchala, sme nechali za ňou. Všetko sa malo vyvíjať dôsledne a pomaly. Podľa plánov, krok za krokom. Ale zlyhali sme, ja som zlyhal. Nemal som sa dopustiť ľútosti a jemnocitnosti voči tomu mladému, zlatému dievčaťu. Nihasu sme mali napraviť, upraviť a nakoniec spraviť. Vymazať pamäť, vymyslieť si nejaké nezmyselné historky o jej rodičoch, o jej jazvách, aby tomu sama uverila. Koniec koncov sme to dogabali už od samého začiatku. Celý zasraný rok bola pod prísnym dohľadom profesionálov a to veru môj otec je. Možno už vtedy to nemalo nádej, možno už vtedy to bolo všetko na hovno, márne, pokazené. Ako môžeme predsa opraviť niečo, čo už je v tak hroznom stave, že jediné, čo môžeme urobiť, je vyhodiť to do smetného koša?

Nihasa sa z vlastnej vôle prebrala z kómy presne po roku, bez toho, aby sme my v tom mali prsty. Už aj to bolo dosť zvláštne, akoby nás jej podvedomie odmietalo, nepočúvalo. Zatajovali sme to, že sa prebudila bez našich príčin. Museli sme, lebo potom by nám ju prebral niekto iný. Takže sme klamali a Pietrovi a Danielovi povedali svoju verziu plnú klamstiev, že bolo načase ju prebudiť. Potom sme ju mali ubytovať u nás, aby si zvykla na cudzích, nových ľudí, aby si zvykla na nás. Každý z nás si mal s ňou vytvoriť nejaký ten vzťah, ale ja som bol najhlavnejší. Vekovo sme sa až tak hrozne nelíšili a možno aj líšili, ale to je nepodstatné, ja mám dvadsať päť a ona šestnásť. Mal som jasne povedané, že všetko má byť len predstieranie, ale... ako, bože? Nie som až taký bezcitný, ako si všetci mysleli! Zradiť vlastné city a emócie, to už zo mňa len tvorí iba bábku visiacu o paličke, aby sa vláda a tí, čo riadia tento svet, mohli so mnou zahrávať. A o to im všetkým ide. Aby mali všetko pod kontrolou a aj Nihasu. Lenže ani oni nevedia.... všetko...

Tak som sa teda s tou Nihasou aj trochu zblížil... bola zvláštna, zaujímavá, divná a pekná svojím spôsobom. Nikdy som ju neoklamal v tom, že som ju videl prvýkrát, keď som prišiel po ňu na aute. To bola pravda. O všetkých veciach predtým ma iba Benjamín či otec informovali. Už vtedy som si tvoril o nej nejaký obraz, ako asi môže vyzerať, kto to môže byť? Ale až keď som mal príležitosť ju vidieť na vlastné oči, naživo... uvedomil som si, ako strašne skazený som bol... Vôbec sa nepodobala mojim predstavám, tie boli niekde veľmi ďaleko. Hľadel som iba na malé a bojazlivé dievčatko, ktoré sa bálo vlastného tieňa. Snažila sa to nedávať najavo, ale jej oči toho mnoho prezrádzali. Boli celé poľakané, vystrašené z neznáma. Vtedy som sa nahneval, to sme jej až tak strašne vygumovali mozog, aby bola takáto? Chúďa...