Prízrak : Biele Dievča

17. KAPITOLA

Prebrala som sa celá spotená. Veď ako inak. Znova boli tri hodiny ráno. Veď ako inak. Neviem, čo malo to osudové číslo tri znamenať. Možno aj toto malo nejaký význam. Možno všetko sa pre niečo deje. Ale pôjdem zarovno s cestou, ktorá ma riadi a ukazuje mi smer?

My vstúpime na trávu, my sa utopíme...

Poobzerala som sa po izbe hľadajúc zrkadlo, ale pravdepodobne ostalo na svojom pôvodnom mieste kam patrilo, čiže v kúpeľni. Nechcela som zas zaspať, nechcela som snívať. Nemôžem dvakrát po sebe zažívať neúprosné muky. Už jedna mi stačila.

Dostala som zimnicu a celá som sa striasla od prívalu chladu. Objala som samú seba. Túžila som po upokojení, po teple, spoločnosti. Prahla som po hrejivom objatí, ktoré by zo mňa odohnalo všetku bolesť. Ale to bolo ďaleko. Ivan bol ďaleko.

„Môj život je prázdny, všetko je prázdne." povedala som si sama pre seba, keď som zliezla dole po schodoch a rozsvietila v obývačke.

Všetci spali. Iba ja som bola nočná sova a nemala som takmer na nič náladu.

Posadila som sa do kresla a pomaly sa knísala ako nejaká stará babička. Už mi chýbalo iba pero a krížovky do rúk a bola by som hotová starenka. Život za sebou, mala pokoj a mier v duši. Ale život ma vždy presvedčí o opaku, že pokoj a mier dosiahneme až v čase smrti, pretože celý náš kolobeh života je iba hon za slobodou a peniazmi.

Každý človek má nejaký sen, nejaké sny. Všetci chcú aby sa raz stali skutočnosťou, ale aký mám ja sen, cieľ, túžby? Mám vôbec nejaké? Samozrejme, chcem sa dozvedieť svoju minulosť, i keď... láka ma to odvrátiť sa a zabudnúť. Srdce mi našepkáva, že to bude to najhoršie, čo sa mi môže stať a čo môžem urobiť. Pátrať po niečom dávno stratenom, po minulosti. Otvoriť knihu zozadu a prečítať si svoj príbeh, obsah, čo mi svet napísal. Avšak moje stránky sú iné, ako ostatných. Sú zožltnuté, staré a pomaly sa rozpadajúce. Pravda mi uniká pred očami.

A čo urobíš, keď sa dozvieš všetko potrebné?

„Neviem," odpovedala som vnútornému hlasu nahlas.

Zmeníš sa?

„Neviem," zopakovala som.

Ale áno, mám predsa nejaký sen. Aby to všetko skončilo, aby sa temné dny premenili na svetlé, aby mračno odokrylo pravdu a slnko. Aby som našla vykúpenie, aby som našla lásku, ktorá ma bude držať vo dne i v noci. Aby som sa mohla o niekoho oprieť a zveriť sa mu so svojimi osobnými problémami. A na tomto svete, čo zatiaľ viem, je iba jeden človek, ktorý to pochopí. Kto prežíva tú istú bolesť a nepokoj vo vnútri. Ivan. Nie. Nielen on. Aj Erik. Thomas. Nie, nielen oni. Preboha! Veď všetci, všetci trpíme... všetci neustále dopadáme na kolená, zlyhávame, ale potom sa znova a opäť zdvihneme s neoblomným srdcom a ničíme to, čo nás ničí. Ale bohužiaľ, mňa ničí aj to obyčajné dýchanie. To, že vôbec jestvujem. Nemala som sa nikdy narodiť, na čo tu vôbec som, keď ma nik nehľadá a nepotrebuje? Som stratená ako Thomas? Vymazali mi rodinu a nechali nažive jediné dieťa? Ale prečo? Vari sme nejakí výnimoční?

V strese, ale i odhodlaní som sa obrátila a pozorovala obyčajnú rastlinu v kvetináči, číhajúcu a čakajúcu na správny útok. Nič iné tam nebolo, nikto tam nestál, nikto ma nechcel vystrašiť. Žiaden démon a ani diabol. Sú to iba nadprirodzené bytosti, ktoré sa vyskytujú v rozprávkach a hororoch, aby sa ľudia a deti mali čoho báť. Aké zbabelé a vtipné. Ľudia vyhľadávajú niečo, čo by ich vystrašilo. To nie je normálne. Vedia vôbec, čo je to skutočný strach? Myslia si, že ho nájdu na televíznych obrazovkách? Každý z nás sa už dotkol monitoru, televízie, plátna. Ale bol niekto až taký odvážny, aby sa tá ruka preborila na druhú stranu? Vstúpila do cudzieho príbehu a zmenila ho? Nie. Žiaden príbeh sa nedá zmeniť, prerobiť. Keď niečo bolo dané, tak ako má byť, keď sa už raz vydala nejaká kniha, nikto ju nezmení, nikto nepreškrtne príbeh, ktorý napísal sám život. A ani ja. Takéto pravidlá sa jednoducho zmeniť nedajú. Cítim, že nakoniec sa budem musieť zmieriť s tým, čo som zistila, pretože skutky spáchané mojou rukou, rozhodnutiami, sa zmeniť už nedajú.