Prízrak : Biele Dievča

4. KAPITOLA

V tú noc sa mi sníval nejaký nezmyselný sen, ktorému som nerozumela. Bol divný až šialený. Časťami som bola na pláži, potom vonku so psom, kde som stretla svoju novú spolužiačku Sabrinu, ktorá mi znovu nadávala a dokonca mi vlepila štipľavú facku. Zrazu som sa ocitla v škole. Moji noví spolužiaci na mňa ukazovali prstom a posmievali sa mi za to, ako vyzerám a čo mám na sebe oblečené. Na pokraji zlyhania a sĺz som sa rozbehla odtiaľ preč a omylom vrazila do chalana menom Thomas, ktorý ma predtým zachránil pred pádom. Ale tentoraz, vo sne, sa zamračil, odsotil ma a ja som sa prepadla do priepasti. Rútila som sa do veľkej čiernej diery neuveriteľnou rýchlosťou, až dokým som sa celá zadýchaná a spotená nezobudila. Hneď som sa obzrela po izbe, akoby som hľadala niečo, čo tam nepatrí a pri tom sa snažila upokojiť. Zrazu sa mi rozsvietilo pred očami. Pomaly som zišla z postele, až ma zabolelo v kolenách, a odostrela som tmavé závesy. V očiach sa mi odrážalo svetlo bleskov a v ušiach som počula strašidelné a nahnevané hromy. Ani neviem, ako dlho som ten oslepujúci tanec rozzúrenej oblohy sledovala. Prišla som si ako zhypnotizovaná. Nakoniec som sa donútila odvrátiť a pozrela sa do mobilu. Tri hodiny ráno. Zastrela som závesy a zaľahla opäť do postele.

Musím ísť spať, pomyslela som si. Onedlho budem znovu v škole a nechcem tam vyzerať ako mŕtvola aj z nedostatku spánku. Stisla som ruku v päsť a snažila sa zaspať. Ale nemohla som. Bála som sa svojho nezvyčajného sna.

Skoro celý čas až do rána som nemohla zaspať. Len som sa prehadzovala a prehadzovala zo strany na stranu. Nad ránom sa mi to konečne podarilo, ale svoj vytúžený spánok som si užila sotva hodinu.

Zobudil ma hlučný budík a ako som sa za ním naťahovala, spadla som z postele. Môj tvrdý dopad musel počuť skoro každý v tomto veľkom dome. Pomaly som sa zodvihla a vtom mi do izby vtrhla rozospatá Michaela. Pýtala sa ma, či som v poriadku.

„Nič mi nie je," zabrblala som ospalým hlasom.

Vošla som do kúpeľne a upravila sa. Očesala som si vlasy, namaľovala a prezliekla sa.

V kuchyni som už mala prichystanú desiatu do školy, ktorú som si zbalila do ruksaku. Ešte som v rýchlosti po dome hľadala upratovačku Annie. Chcela som jej za desiatu poďakovať, ale nikde som na ňu nenarazila. Potom som sa o to isté snažila znovu, ale tentoraz som chcela nájsť Elijaha alebo Benjamína. Klopala som na všetky dvere, kde som si myslela, že môžu mať vlastnú izbu. Ale nikto mi neotvoril, nepočula som ani zvuky alebo kroky, čo by dotvrdzovalo, že je niekto za dverami. Pravdepodobne na to, aby boli takýto bohatí musia vkuse pracovať. To bolo to prvé, čo mi prišlo na um. Preto sa asi moc vídať nebudeme... a to majú byť moji adoptívni rodičia...

Nakoniec som zastala pri dverách, ktoré boli najďalej od mojej vlastnej izby. K môjmu údivu sa aj otvorili. Stála v nich upravená a vysmiata Michaela. Pravdepodobne sa niekam chystala, preto sa tak vyparádila.

„Potrebuješ zaviesť do školy?" slušne sa opýtala s milým úsmevom na perách.

„Nie, ďakujem. Nemusíte. Vystačím si aj sama. Nechcela som vás rušiť...len som chcela..." prerušila ma.

„Prosím ťa. Volaj ma normálne, Miša."

Ja som sa zapýrila a prišlo mi to divné a nevhodné. I keď... teraz zrejme žijeme pod tou istou strechou a nemôžem všetkým večne vykať, keď ona je vlastne možno aj moja nevlastná matka a Benjamín môj nevlastný otec. Neviem, ako v skutočnosti tá adopcia prebehla. Nemôžem mať predsa dvoch otcov. Moja nevlastná mama musí byť jedine ona.

„Tak Miška..." pomaly som vyslovila.

„A čo si teda chcela?"

„Už nič."