Prízrak : Biele Dievča

7. KAPITOLA

Hodiny na stene robili tik tak, tik tak. Zamrzla som v teplej posteli a v jeho blízkosti. Počula som, ako niekto otvoril dvere do mojej spálne a upratoval tam. Vedela som, že to bola Annie. Keď som tam nebola, tak si mysleli, že už som v škole, ale pravda bola úplne iná. Nechcelo sa mi odísť z príjemného tepla a bezpečia.

Zvyšok noci som nezažmúrila ani oka. Sedela som stále v tej istej polohe ako socha.

Zobudil sa, pomrvil v posteli, stiahol zo seba deku a po chvíli zamieril do kúpeľne. Ospalými očami si ani nevšimol prítomnosť niekoho iného, že mu votrelec vbehol do postele a osobného priestoru.

Pištoľ nechal položenú na stolíku.

Vyšiel z kúpeľne v iných boxerkách, v ruke držal mobil a niečo zamyslene doňho písal.

Opäť som sa prichytila pri tom, ako zízam na jeho telo. Koľko mal rokov? Ako mohol takto úchvatne vyzerať? Mimo behu musí praktikovať aj iné športy. Chodí do posilky? V porovnaní s jeho otcom, tak Elijah bol oproti nemu prútik. A Ivan samá šľacha a sval.

V ústach mal zubnú kefku s penou od pasty. Pozrel sa na mňa a prestal venovať pozornosť mobilnej obrazovke, prestal aj s umývaním zubov.

Pootvorila som ústa, lebo som mu to chcela objasniť, ale on ma prstom na diaľku zastavil. Vrátil sa k umývadlu, vypľul zvyšok pasty a opláchol si ústa i tvár. Ja som sa medzitým postavila z postele a začala mu ju automaticky ustielať.

Nevedeli sme, kto má začať rozhovor ako prvý. Pretože on si zjavne nič zo včerajšej noci nepamätal. Spamätal sa až po tom, keď som prestierala stranu kde spal on. Zbadal tam svoju zbraň, pristúpil ku mne zozadu a chytro po nej natiahol ruku. Ani som sa nenazdala a zmizla mi z dohľadu. Schoval ju.

„Prečo predo mnou schovávaš hračkársku pištoľ? Nebodaj sa zato hanbíš? Priznaj sa, že sa ešte stále hrávaš s detskými hračkami." zaškerila som sa a podpichla ho.

Napadlo ma, že to takto bude lepšie. Chcela som spríjemniť začiatok konverzácie, ako byť hneď vážna s tým, ako som mu uprostred noci vtrhla do postele.

„Áno," nemo odpovedal a pokýval s hlavou. Dal mi za pravdu.

„Kedy prestaneš klamať?" zapozerala som sa mu do očí, aj keď si odo mňa držal odstup. Snažila som sa o prosebný a nevinný pohľad malého dievčatka, ktoré túžilo po pozornosti rodičov.

„Ja viem, že je naozajstná, ale nezaujíma ma načo ju máš." dodala som napokon.

Prebodol ma pohľadom a sledoval ma očami dravca, ktorý striehol na svoju bezbrannú korisť. Všetko dobro sa v ňom vyparilo a nahodil necitný výraz. Zamračil sa a prekrížil si ruky.

Odstúpila som, nevedieť či zo strachu alebo vrodenej reflexie.

„Bol by som veľmi rád, keby si o tom nikomu ani necekla," rozkázal drsným hlasom a pokračoval, „Nebolo by to dobré pre mňa, ani pre teba a všetkých okolo nás."

Odvrátila som pohľad, ale on neprestal. Dožadoval sa odpovede, úprimnej odpovede. Približoval sa ku mne zvláštne pomaly. Jeho oči ma pozorne skúmali. Nepoznala som ho. No v duši som zacítila strach. Vie človeku nahnať strach. A ja som už ďalej nedokázala cúvať. Rukami za chrbtom som sa dotkla studenej steny a stuhla som, keď nás od seba oddeľoval iba malinký centimeter. Jeho mohutná postava sa nado mnou skláňala ako boh. Zacítila som jeho mätový dych na svojej stuhnutej tvári.

„Rozumela si?" svojim nepríjemným výrazom a temnotou v očiach neprestával.

Snažil sa mi nahnať ešte väčšiu hrôzu, ktorej som sa pokúsila zabrániť. Vedela som, že toto sa nedá ani porovnať s pretrpenou nocou.