Prízrak : Biele Dievča

13. KAPITOLA

................Upozorňujem, ak tento príbeh náhodou čítate na počítači, môžu byť isté slová zamenené, než pôvodné. Na mobile mi všetko ukazuje normálne, ale na počítači mi to pokazilo celý príbeh, aj keď tomu nerozumiem. Ako môže byť rovnaký príbeh zverejnení v aplikácií Wattpad odlišný na mobile a v počítači? Stretol sa s tým už niekto?.............

Nastúpila upršaná nedeľa rovnako ako upršaná sobota. V sobotu som mala ísť ja, Ivan a Clarisa do lesa na prechádzku alebo turistiku, ale počasie nám neprialo. Všetky plány sa pokazili a nič sa nepodniklo. Ivan si ju teda zobral aspoň k nám. Elijah nenamietal, celú sobotu bol ponorený do svojich nezmyselných telefonátov, ktorým som sa vôbec nerozumela. Komunikoval cudzím jazykom. A väčšinu dňa sa nezdržoval ani doma, chodil často preč, aj viackrát za deň, ale nevedela som kam.

Ja som s tým nesúhlasila, aby tu bola Clarisa, ale predsa som dodržala sľub mlčanlivosti. Nemala som nič proti Clarise, nech sa im ich vysnívaný vzťah podarí. Aj tak viem o Ivanovi viac, než kedy ona bude vedieť. Aj tak viem, kto naozaj je a čo skrýva, aj keď mi to ešte nepotvrdil. Neviem, po čom naozaj túži, aký je jeho cieľ alebo sen. Tiež hrá hru, ktorú aj ja, avšak neviem akú. On možno vie, ale čuší. Tak hráme.

Ako sa ukázalo, Elijah bol naozaj naštvaný za môj neskorý príchod, ale nebral to na ťažkú ​​váhu a preniesol sa cez to. Ivan mu naozaj dohovoril, zastal si ma.

Clarisa u nás ostala celý víkend, pretože si sadla aj s Michaelou a furt spolu horlivo debatovali, keď sa jej nikto iný nevenoval. Ja som bola väčšinou s nimi alebo zahĺbená do samej seba niekde mimo reality a premýšľala nad všetkým možným. Moc ma nebavili riešiť veci ohľadom detí. Moja spolužiačka len rozprávala a rozprávala ako aj ona bude chcieť mať niekedy vlastne bábo. Preto som ich radšej prestala vnímať.

Vydýchla som si a zobrala aj ich špinavé taniere, pretože sme tentoraz obedovali v obývačke.

V kuchyni ich položila do dresu a nepriateľsky si obzerala umývačku riadov. Na stroji som skúmala rôzne tlačidlá, až sa mi z toho zatočila hlava a vzdala som sa to. Tak som opláchla riad v umývadle. Zaštupľovala som dres, napustila vodu, vzala špongiu, na ňu vytlačila jar a začala drhnúť.

„Čo to robíš?" vystrašene zhíkla upratovačka Annie, „vieš, že toto je moja robota!"

„Viem, ale chcela som vám iba pomôcť," zaklamala som.

Aj keď to až také veľké klamstvo nebolo. Pravda, chcela som sa vyhnúť trápnej konverzácií, ale nezaškodilo by občas pomôcť aj Annie.

„To nieje treba, všetko stíham." pristúpila ku mne, ale pár centimetrov odo mňa sa zastavila a zarazila.

„Môžem?"

Dotkla sa taniera, ktorý som zvierala v ruke. A v jej guľatých očiach sa zaiskril strach. Viac by som očakávala skôr hnev, nie bezvýznamný a čudný strach. Riad som spustila a nechala prácu na nej, keď nechcela žiadnu pomoc.

„Aha!" nahlas vyriekol Ivan s mokrými vlasmi, keď sa vrátil z garáže s Benjamínom.

Podotýkam garáž je taká ich nemocničná izba.

Ivan sa pýšil s tým, že už nemá obviazanú dlaň, z čoho bol celý veselý.

„No, nemali by sme ťa samého nechávať krájať tú zeleninu!" zachichotala sa Clarisa a vyskočila na Ivana, ktorý ju v rýchlosti zachytil.

Škerili sa obaja tak radostne a šťastne. Usmievali sa jeden druhému do tváre, ako naozajstní milenci, akoby sa v tak krátkom čase naozaj začali ľúbiť. Mne toho bolo ľúto. Možno som závidela. Možno sa mi nepáčilo, že klamal Clarisu.