Prízrak : Biele Dievča

20. KAPITOLA : ZORA

Vydýchla som si, keď obaja stihli utiecť práve v čas. Teraz mi už len ostávalo zbaviť sa tohto tu, poskoka, idiota bez mozgových buniek. Ach, keby sa nechoval ako čistý kretén, možno by s ním bolo aj do reči o niečom zmysluplnom. Ale je stokrát horší než my. Nezaslúži si žiť tak, ako my. Je to démon v prestrojený človeka. 

,,Hej, kam zmizli?" spýtal sa a prižmúril oči.

,,Neviem," zafrflala som a smutne som sa zatvárila. 

,,Toto nie je sranda." vylovil aj on nožík. Možno chápal tejto hroznej situácií, že v škole sú ešte stále policajti. Preto nevytiahol svoju štýlovú pištoľ. 

Povedz mi, máš to ty na krku? Donútil si Sabrinu k tomu? 

,,Ja viem."

Vzdychol si, ,,povedz mi, kam išli a nič sa ti nestane, sľubujem." 

,,Povedz mi, kam išli a nič sa ti nestane, sľubujem" napodobnila som ho s hrubým, chlapským hlasom, posnažila som sa čo najviac aby sa podobal jeho vlastnému. ,,Čo sú to slová a sľuby démona? Nič pre mňa neznamenajú." odvrkla som.

Zase si vzdychol a prevrátil oči ,,ja ti nechcem ublížiť."

,,To ani ja tebe nechcem ublížiť," zopakovala som, ale po svojom. Pri čom som ešte pevnejšie zovrela sekeru s presvedčením, aká som neoblomná.

,,Nerád zabíjam nevinné dievčatá, tak prestaň, zlož tú sekeru a v kľude sa porozprávajme." navrhol a ja som skoro vybuchla od smiechu.

,,Iba blázon uverí slovám hada." 

Pokrútil hlavou ,,takže ja som podľa teba had? Nie som ako ostatní." trval na svojom a nerozumela som, prečo chcel so mnou vôbec komunikovať, prečo nezaútočil? O čo tomu chalanovi išlo? Ale dobre, nech je teda po jeho. Ja iba získavam bratovi čas.

,,Hej, videla som naposledy. Stopovacie zariadenie na ľudí, ako som ja. Stavím sa, že si nás už kopu pozabíjal a nemal si žiadne výčitky svedomia." 

,,Tak to nie je. Ale keď som nemal na výber... všetci musíme počúvať rozkazy zhora. O tom je život náš, podriadených."

 Snažil sa ma poučiť o tom, ako to chodí v živote! Na tomto skurvenom svete! Až na jednu chybičku, že ja to, doriti, viem! Viem to omnoho lepšie než kedy ty! Ty bastard, nikdy si nezažil to, čo ja! Nikdy mňa, ostatných a ani Nihasu nepochopíš! V myšlienkach som nervačila a nervačila, nemohla som sa dívať na toho netvora, čo stál predo mnou. Bolo mi z neho na grcanie. Len počúvať rozkazy, príkazy, zákazy... už mám toho akurát tak po krk!

,,Ja už nie som žiaden poskok. A keď si ním chceš byť ty, tak si ostaň! A prac sa mi z cesty, zo života a nechaj chudinku Nihasu na pokoji!" zúrila som, tak strašne moc, že som sa skoro zbláznila a bezmyšlienkovo sa po ňom rozbehla. Už som si v hlave predstavovala, ako mu sekeru zaryjem hlboko do srdca.

,,Toto je nedorozumenie. My jej nechceme ublížiť. Nechceme ublížiť ani vám. My to chceme zmeniť." 

,,Jasné, toto sú slová klamára, ktorý to musel nacvičovať roky. Aký to je pocit snažiť sa hovoriť pravdu, aj keď vieš, že je to klamstvo? Klamári už ani nevedia, aká je v skutočnosti realita!" zavrčala som.

Ten chalanisko predo mnou si opäť vzdychol a dovolil si chytiť sa za hlavu. To bola moja príležitosť! Povolil na pozornosti! Tak som sa v momente rozbehla s cieľom odseknúť mu hlavu, podrezať krk, seknúť do brucha alebo srdca, rozrezať mu končatiny. Bárs čo, len aby mi odišiel zo života. Len aby táto háveď vymrela. Bože, ja ich raz všetkých vyvraždím. Pomyslela som si a bežala vpred. Sekeru mala stále nadvihnutú nad hlavou a priala si prvý a priamy sek. Avšak bola som moc uponáhľaná a nepremyslela som si poriadne útok. Chalan menom Ivan bol stále v pozore a číhal na každý môj krok. Všimla som si to až dostatočne neskoro, v dostatočnej blízkosti pri tom netvorovi, ktorý teraz otvoril veľkú papuľu, zbil ma a ja som bola znovu lapená.