Prízrak : Biele Dievča

16. KAPITOLA

Už som sa s tým zmierila, že to len tak ľahko neskončí, že každá vec v našom živote má nejaký dôvod a zmysel. Všetko raz príde a odíde, všetko nás raz opustí, rovnako ako tento otravný sen. Nie, nočná mora.

Na jednu stranu vo mne vybuchlo krvilačné a búrlivé more naplnené zlobou. Na druhej strane som sa cítila citovo vyprahnutá, akoby zo mňa vyšla sama duša.

Kľúč...

Zvolal po mne ľubozvučný hlas sna.

Obrátila som sa za ním, zvraštila obočie a vyškrtla to z mysle. Potom, akoby na zavolanie, sa mi znovu do ruky votrel vražedný nástroj - nôž, ktorým som nedávno odsekla nebohú a strašnú ruku. Všimla som si, že bol stále špinavý od krvi, ako som ho ja naposledy poškvrnila. Z nechuti som ho spustila na zem a vzdialila sa.

Za mnou som počula kroky v podpätkoch. Z druhej strany ku mne prišli nové kroky, ale zase bosých nôh. Dopady chodidiel sa odrážali a narážali do stien a tvorili zvláštnu melódiu, opakovali sa stále dookola. Onedlho zastali a prestali kráčať akoby sa teleportovali na iné miesto. Namiesto toho nadišiel šum, akoby malého vodopádu alebo keď vypadáva program v televízií. Nevedela som, ku čomu som to mala prirovnať bližšie. Všetko to bolo bláznivé.

K šumu sa pripojilo jemné šepkanie, zase kroky bosých nôh a čľapkanie vo vode. Bolo to strašlivé.

Zhlboka som dýchala a snažila sa nevystrašiť a nespanikáriť.

V diaľke sa ozval zvon. Dokonca sa do rytmu pridalo aj štrnganie kľúčov, akoby sa ma snažil sen popohnať, aby som mu doniesla tie kľúče. Aj keď žiadne nikdy nejestvovali.

Už nechýbal ani krik a bolestný vreskot. Niekto sa tu asi učil hrať na hudobné nástroje, ale trošku iným spôsobom. Vtom som začula blízko plač, ktorý behom pár sekúnd prestal. A namiesto neho sa ozýval smiech, ale nebol to len tak obyčajný smiech, bol desivý, škodoradostný a ženský.

Kričanie, zvonec, šum, štrngot kľúčov sa utíšili až napokon prestali úplne, akoby sa boli báli toho nenásytného smiechu. Ostal tu iba on sprevádzaní kráčaním. Mala som pocit, akoby sa točil okolo mňa a stále približoval alebo vzďaľoval? Nikdy som nedokázala odhadnúť presnú vzdialenosť ale i podstatu tohto sna. Len sa mi stále opakoval, s inými príznakmi alebo úlohami. Prisahala som, že zistím svoju minulosť a pokúsim sa prekonať každé prekážky. Možno ich predsa zdemolovať. Toto je jedna z nich aj keď je nehorázne ťažká, zvládnem to. Len sa nemôžem báť a rozplakať, čo by ma ešte väčšmi zastrašilo a dorazilo.

Smiech napokon zasyčal a prestal, ozval sa mľaskot úst, možno si ten dotyčný alebo tá dotyčná osoba na niečom pochutnávala. V tej nezmyselnej úvahe ma niečo opäť stislo za plecia ako na samotnom začiatku. Zatlačilo, potiahlo smerom na zem. Vzpieranie nepomohlo, dotyk bol krutý a mrazivý, mal nado mnou moc. Pripravila som sa na neústupnú bolesť, čo zažijem. Ale neprišlo vôbec nič, dokonca som ani nespadla. Teda akoby som to opísala... niečo sa stalo, cítila som to, no zem sa stiahla, zmizla. V každom prípade a normálnej situácií a v realite a keby tu bola tvrdá zem, by to človeku vyrazilo dych.

Prepadla som sa. Ako vtedy, keď som vkročila do roztrhnutej pôdy a len som padala, náhlila sa do veľkej temnoty, kde by som našla iba smrť.

Ale tentoraz to nebolo padanie takou strašnou rýchlosťou. Tentoraz som po každých zopár metroch brzdila a prerážala neviditeľné a takmer nehmotné steny. Valila som sa, brodila cez rôzne a krehké steny, každý môj dopad tú stenu preboril. Ale napriek tomu som necítila bolesť, bolo to padanie ako do perinky. Nevidiac nič iba čiernotu, ale aj tak som vedela, že som stále padala dole do hlbokej priepasti. Bol to zvláštny pocit, akoby som opúšťala starý, známy svet a prechádzala do nového, neznámeho.