Prízrak : Biele Dievča

6. KAPITOLA

Uprostred noci som sa zobudila na hlasy. Načiahla som sa za mobilom, ktorý mi skoro vypadol z ruky a pozrela sa na hodinky. Bolo skoro pol druhej. Ospalá som hodila mobil na druhý vankúš a snažila sa pokračovať v spaní. Prestala som počuť hlasy, ktoré možno pochádzali zo sna a nie z reality a prehadzovala sa v posteli. Raz som ležala na boku, potom na druhom, keď sa nedalo tak a ani tak, skúsila som to na bruchu a neskôr na chrbte. Na chrbte som v tme mala výhľad na strop. Pomaly som zatvorila oči a začínala driemať, upadať do spánku s nádejou, že ma znovu nepostihne nejaká nočná mora.

Zrazu som sa strhla a prebrala na hluk akoby niečo spadlo na zem. Prichádzalo to zdola. Otvorila som oči a rozmýšľala, či to bol len sen alebo skutočnosť. Hlasy sa znova ozvali. Najprv to bola nejaká normálna konverzácia medzi dvoma ľuďmi a neskôr prudké zvýšenie mužského hlasu.

Pomaly som sa zodvihla z postele a nohy v ponožkách položila na zem. Poznala som ten hlas, bol to Elijah. Prečo by sa tak rozčuľoval?

Prichádzali len otázky a žiadne odpovede a práve kvôli tomu som sa donútila vypariť z izby. Potichu, aby ma nikto nepočul, som pootvorila dvere a zastala na poschodí pri začiatku schodov. Nakukla som ponad zábradlie a z chodby som videla prenikať svetlo z obývačky a kuchyne.

Nával záhad okolo mňa, Thomasa a Ivana vo mne vzbudil tento pocit zvedavosti. Rovnako ako pocit neistoty a strachu z toho, že sa tu predo mnou niečo tají. A príval adrenalínu z robenia niečoho, čoby som nemala, ma už nedokázal prinútiť vrátiť sa späť do postele.

Tentoraz som bola šťastná za svoje chudé a ľahké telo. Moje kroky po drevenej podlahe neboli ani počuť, pohybovala som sa ako duch, tieň, prízrak.

Na jednom schode som sa v tichosti posadila a čakala čo bude nasledovať. Naťahovala som uši, až som sa bála, že sa šmyknem a skotúľam kotrmelcami na zem a pokazím aj to, čo sa nedalo.

Elijah striedal rôzne nálady svojho aktuálneho psychického rozpoloženia. Raz sa vyjadroval prívetivo a rozumne, niekedy zase s odporom a mrzuto voči človeku, s ktorým viedol závažnú konverzáciu. Ten druhý hlas mi bol veľmi známy. Ivan. Otec a syn. Rodina. Otec bol na svojho syna nahnevaný.

Možno by som ich nemala vôbec počúvať, možno len rozoberajú nejaké osobné záležitosti, ktoré sa mňa netýkali. Ale nemohla som si pomôcť, nedokázala som sa od toho odvrátiť, nechcela som odísť a zabudnúť na to. Chcela som tu byť, robiť niečo, čo sa nepatrí a dozvedieť sa skryté tajomstvá dvoch ľudí.

„Bože dobrý, Ivan, kedy mi konečne povieš niečo normálne?" vzdychol si Elijah.

„Veď ti to stále hovorím..." zafrflal syn čudným, opojeným hlasom.

Ako dohovoril som začula vrzgot stoličky a následne buchnutie. Niekto z nich zhodil stoličku na zem. Potom ku mne doľahol zvuk roztrieštenia skla. Neviem, či tam po sebe aj nehádzali stoličky a sklenené poháre.

„Dobre. Ivan, dohodneme sa, že už takto nikdy nebudeš piť. Pozri sa len na seba, nevieš ani chodiť, nie mi ešte niečo zrozumiteľné povedať" jeho otec dopovedal autoritatívnym tónom.

Z jeho hlasu bolo cítiť zhnusenie a sklamanie z vlastného syna, ktorý to prehnal s alkoholom.

Niekto z nich začal zbierať kúsky skla.

„Ale ale. Čo si moja mama?" odvrkol Ivan a buchol dlaňami po stole.

Aj keď som bola od nich dostatočne ďaleko ma myklo od strachu.

„Prestaň ju spomínať, hovoril som ti, že už o nej nikdy nebudeme hovoriť." zašomral Elijah.

„Tak ty si mi hovoril!" Ivan zvýšil hlas a znovu niečo spadlo na zem. „Vkuse... vkuse... mi niečo hovoríš... a... prikazuješ... čo mám robiť! Už ma to naozaj... naozaj... prestáva baviť, otec!"