Prízrak : Biele Dievča

12. KAPITOLA

............Prepáčte, s touto kapitolou má Wattpad stále nejaký problém, ešte stále si tu nájdem množstvo chýb, ktoré som už predtým opravovala. Ak budem mať čas, vrátim sa k tomu. Avšak opraviť sa mi dá len cez mobil, preto je to pre mňa zdĺhavé. Takisto som si všimla, že oprava na mobile funguje, ale keď som na počítači, text je iný, zdegenerovaný... A nečudujte sa ak náhodou aj moje upozornenie bude mať veľa chýb, robí mi to wattpad.... Ďakujem za pochopenie......

Zistila som, že Thomas je fajn chalan. Až na pár výnimiek, ale každý má predsa nejaké svoje neduhy, nedokonalosti a nedostatky. Súcitím s Alexandrou zato, čo jej urobil, muselo byť strašné zistiť, že človek, ktorého nadovšetko milovala ju nakoniec aj tak podviedol. A jemu to vôbec nevadilo, neprekážalo. Povedal, že to je jednoducho on a nič ho v tom nezmení. Ale je to naozaj on? 

Preto mi bolo celkom ľúto, keď som mu povedala, aby odišiel. Chvíľu protestoval, nechcel ma tu uprostred noci nechať samú a ešte k tomu opitú, ale išlo o veľa. Nechcem zle jemu a ani jemu. Nechcem zle Thomasovi a ani Ivanovi, preto by sa radšej mali obísť. Môj plán zlyhal, nezmohla som sa na to. Nemohla som obom ublížiť. Ja nie som zlý človek a ani nikdy ním nebudem. Ani neviem, či ma Ivan dnes sledoval, nikde som ho nevidela. 

Nakoniec som ho prehovorila a zároveň mu poďakovala za dnešný fajn večer, ktorý som si užila. On mi povedal to isté, ako na začiatku, keď sme sa prvýkrát stretli.

,,Za to sa neďakuje." 

„Ale zo slušnosti.. by sa malo." a tak som mu aj rovnako odpovedala.  

Pousmial sa a vybral sa vlastnou cestou. Rovnako ako ja som čakala na tú svoju. Bolo to ohromne trápne zavolať Ivanovi, ktorý dokonca spal. 

Takže je to pravda? Nesledoval ma? Namýšľala som si až priveľa? Nie som pre nich taká cenná, ako som si myslela? Nepotrebuje ma strážiť? Ten nešťastný incident v školskom parku, sa stal len náhodou? 

Zobudila som ho kvôli svojej hlúposti a nepozornosti. Toľko trápnosti a zraniteľnosti som hádam ešte nezažila. Hanbila som sa za seba. Vynadám mu, on mi za to dá ešte peniaze a ešte je ochotný pre mňa prísť. Dokonca ma aj ubezpečil, že keby nestihneme prísť včas, tak to u svojho otca porieši. Neviem, prečo mu stále robí otroka. Ale som rada zato, že mi chce pomôcť. Preto sa často myšlienkami vraciam k tomu incidentu, keď mi ublížil. K čomu to teda bolo dobré? 

Postávala som pri rozsvietenej lampe a podopierala sa o ňu, vžívala sa do hluku mesta. Oči mi začali postupne kmitať a zatvárať sa. Prichádzala únava a ospalosť. Potom pri mne zastavilo tiché a známe červené auto, ktoré ma hneď prebralo do reality. Čudovala som sa, ako sa sem vkradol tak rýchlo a ticho. Poznal asi naozaj všetky ulice mesta. 

Pred autom som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, pozrela sa do diaľky a stále som videla rozmazane. Opitosť ma pomaly opúšťala a rovnako s ňou aj zvyšná energia. 

Nastúpila som a zapla si pás.

Naštartoval a vyrazili sme.

Nikto nič nevravel, ani pozdrav nepadol. Obrátila som sa a obzrela si jeho tvár a aj postavu. Vlasy mal strapaté, nie nalakované, aké mal v obľube nosiť. Mal na sebe iba obtiahnuté biele tielko, cez ktoré bolo vidieť jeho pekne vyrysované, šľachovité telo. Na nohách mal oblečené tepláky. Asi bol v pyžame. 

Volant držal iba s jednou rukou, tá poranená ho očividne stále bola.

„Ďakujem," zašepkala som a myslela som to úprimne a vážne. 

Prekonala som túžbu sa mu oprieť o rameno a zaspať. To už by som naozaj nebola normálna. 

Na chvíľu sa na mňa pozrel, ale neprehovoril.