Prízrak : Biele Dievča

22. KAPITOLA : NIHASA

Dovolila som otvoriť svet nepoznania, vstúpiť a nechať dvere otvorené. Srdce neprestávalo tĺcť ako zmyslov zbavené, zo strachu, trémy alebo skepsy. Odvrávalo ma, presviedčalo a nútilo odísť. Chcelo mi zabrániť putovať stále vpred a stúpať hlbšie. Chcelo mi zabrániť putovať stále vpred a stúpať hlbšie. Našepkávalo mi rôzne, vystrašené slová a do toho všetkého aj rady. Snažilo sa to so mnou vybaviť pomaly, po dobrom, v láske a porozumení. Ale mňa už nič nedokázalo zastaviť, odradiť a zahnať do kúta. Srdce bolo príliš krehké a bojazlivé spoznať niečo nové.

To bolo z prvej strany.

Z druhej strany ku mne doliehali hlasy plné vyhrážok a vydierania, že keď sa nezastavím toto bude môj koniec, že mi prestane pomáhať v normálnom živote. Neboli to takzvané hlasy sna, ale tentoraz môjho mozgu. Viedol so mnou závažnú konverzáciu, ukazoval mi aký je dôležitý a podstatný v mojom živote. Vysvetľoval mi, akú má obrovskú moc a predtuchy. Je nezastaviteľný magnet, ktorý priťahuje dobré ale i zlé pôžitky alebo ťažkosti. A keď sa nezastavím, nevypočujem si jeho naliehavé slová, tak so mnou skončil. Vraj mi nebude v ničom pomáhať, bude mi iba spôsobovať problémy. Upozorňoval ma, že náš spor sa nikdy neskončí. Pritiahne mi do života všetko zlé a nepekné, aby som nikdy nebola schopná nájsť šťastie.

Zatvorila som oči a vymazala všetky tieto ponuré a bojaschopné myšlienky.

Ľahko som zaspala a jednoducho prenikla. Akoby ma sen sám, čo najrýchlejšie, lákal a mal nutnosť vpustiť do seba. Akoby nejakým spôsobom počúval môj rozhovor s Erikom.

Preglgla som si a nezastavovala sa. Mala som iba jediný cieľ, jedinú myšlienku, ktorá ma hnala vpred. Teraz som vedela, že dokážem aj nemožné, mám silnú vieru v samú seba, teraz ma neskolí nič. Nič mi vtom nezabráni prepliesť sa cez tieto vlákna a dostať sa k trónu.

Chodila som v tme ako vždy. Stále som sa bála, ale nebolo to také chytľavé a účinné ako kedysi. Akoby by som si bola zvykla. Prijala som ten fakt, že temnotu neodstraším, nezaženiem. Temnotu nepresvietim svetlom. Môžem sem zaniesť aj žiar slnka, ten najsilnejší lúč, ale ani ten sem nedokáže prepustiť svoju božskú a čistú moc. Temnota sa bráni, stráni a dokazuje, že iba ona ovláda tento proces, chody dňa, života a sveta. Temnota je všade kam sa len pozrieme, je vôkol nás, neustále nás sleduje a naháňa, vždy je nám v pätách. Pozriem sa tam, a tam, a stále vidím to samé - temnotu. Za chrbtom sa mi naťahuje temný tieň, môj verný priateľ. Deň sa premení v noc. Oči sa zatvoria.

Nič neprichádzalo, nič sa nevynáralo z hlbín temnôt, až mi to prišlo divné. Žiadne hlasy, nástrahy, krv, mŕtvi ľudia. Vôbec nič. Všade prebývalo iba obrovské ticho s chladom, ale ten je asi bežný, v temnotách.... v ďalekých dierach, odkiaľ pochádzajú tie najohavnejšie monštrá.

Tentokrát som počula iba svoje kroky, nikto iný tu nebol. Nič ma neprenasledovalo. Za čo som bola rada a nahrnula sa do mňa ešte väčšia odvaha.

Avšak nikde som nevidela potrebné svetlo, to svetlo, ktoré vtedy ako na zavolanie ožiarilo zamknutú bránu. Možno som od toho bola ešte veľmi ďaleko, možno sa žiarovka vypálila, aj keď som nikdy žiadnu nevidela.

„A..." potlačila som strach, „baterka by nebola?" zvolala som po temnote, požiadala som ju.

Pozrela som sa nad seba, akoby som sa snažila nazrieť do tváre Boha, ktorý mal od tohto miesta veľmi ďaleko.

A vtom mi za chrbtom niečo zarachotalo. Nebolo to nič veľké a ani strašné, nesplašila som sa ako divoký kôň a ani som sa až tak nenaľakala ako kedysi. Otočila som sa za zvukom a nevidela nič. Vidieť som nič nemusela, ale cítiť, to už bolo niečo iné. Skotúľalo sa to k mojim nohám a ja som pochopila. Temnota ma vypočula a poslala mi nádej, malé, chabé svetielko.