Prízrak : Biele Dievča

5. KAPITOLA

Vedela som iba jedno, že som sa triasla aj v skutočnosti. A ten malý pohyb ma prebral zo sna. Nie, nebol to sen, bola to nočná mora.

Vlasy mi uschli, ale celé telo som mala prepotené akoby som práve teraz dobehla maratón. Pozrela som sa na mobil a boli tri hodiny ráno, aj včera som sa zobudila o takom istom čase. Zoskočila som z postele a pobrala som sa do kuchyne. Vyhladla som, škvŕkalo mi v bruchu.

Z chladničky som si vybrala studené mlieko a naliala ho do skleného pohára.

Ak mám pravdu povedať jem, ale veľmi málo. Po ročnej kóme moje telo akoby ešte nedokázalo správne prijímať normálnu stravu. Preto som jedla veľmi málo a vedel ma nasýtiť aj obyčajný, tekutý nápoj.

V tichu nočného pokoja som začula štrnganie kľúčov, ktoré sa priložili k zámke a potom sa otvorili naše vchodové dvere. Dostala som husaciu kožu od strachu, ale tentoraz od naozajstného. Posnažila som sa zachovať si chladnú hlavu bez emócií. Možno to nebola ani pravda a iba som si to namýšľala v hlave a v skutočnosti nikto neprišiel. Strach sa mi dostal pod kožu.

Neprestávala som sledovať chodbu, striehla som tam ako na korisť. Potrebovala som si overiť, či sa tam naozaj niekto neobjaví, nevyskočí a nepolapí ma. Keby sa to stalo, neviem, ako by som si pomohla alebo sa obránila. Jemné a tiché kráčanie nôh po dlážke mi napovedalo, že áno. Môj vzdor postaviť sa strachu zlyhal. Rozklepala som sa a rátala s tým najhorším.

Ruku som načiahla po pohári s mliekom, pretože mi opäť vyschlo v hrdle. Moja nemotornosť sa opäť prejavila, pohár sa mi šmykol zo stola a rozbil sa. Náhle mnou prešlo toľko nezdolateľných emócií, až som sa skoro rozplakala. Ihneď som zoskočila zo stoličky a pritiahla si kôš na miesto, kde sa nachádzali črepy. Sústredila som sa len na to a nevnímala kroky, ktoré sa tentoraz blížili do kuchyne inak mierili ku schodom. Keby som nebola taká ustráchaná a nemotorná, tak by som cudziu a nevítanú prítomnosť neprilákala do kuchyne, kde som sa schovávala v tieňoch. Nezapla som svetlo, tma mi bola príjemnejšia. Osoba by možno išla niekam inam, možno by aj odišla a možno ani nikdy neexistovala. Cez všetky tieto protikladné myšlienky som už nemala na výber, nemohla som ustúpiť a ani utiecť.

„Takto sa upratuje?"

Mykla som sa nad jeho hlasom a nervózne som sa za ním otočila. Zapol svetlo a ja som musela prižmúriť oči. V tvári mal pobavený no zároveň ustarostený výraz a všimla som si, ako sa mu tielko lepilo na spotené telo. Vlasy mal mokré a lepili sa mu na peknú tvár. Prešiel okolo mňa a nalial si do druhého pohára vodu. Odvrátila som pohľad a nezmohla sa na slušnú odpoveď.

„Takto neskoro sa chodí domov?" odpovedala som otázkou, pozbierala som všetky črepy a ostala vyvalená pozerať na menšiu kalužu od mlieka.

„A takto po nociach sa špehujú ľudia?" doberal si ma a ja som vedela na čo narážal. Ako som ho pred pár hodinami špehovala cez okno. Nechtiac.

Na odpoveď som sa už naozaj nezmohla. Len som zahanbene mlčala a rozmýšľala, čím utriem rozliate mlieko.

,,Alebo si bola v nesprávnu dobu na nesprávnom mieste?"

Podal mi obyčajnú, suchú handru, ktorú som si vzala a potom sa naňho pozrela. Usmieval sa a bolo to celkom... úprimné.

„Ďakujem ti. A bolo to presne tak, ako si povedal. Nemysli si, že by som ťa obkukávala alebo že by som sa o teba nejako zaujímala." Až kým som to dopovedala, až vtedy som si uvedomila, aké to bolo odo mňa celkom nepekné.

„Aké hrubé" povedal a snažil sa tváriť tak, akoby sa ho to bolo dotklo, ale v skutočnosti to bolo len predstieranie.

Pozeral sa do mojich očí akoby sa z nich snažil nájsť dôvod môjho rozrušenia, ale potom jeho pohľad prešiel o trochu nižšie.