Prízrak : Biele Dievča

19. KAPITOLA : NIHASA

Zastavila som sa až vtedy, keď som uvidela veľkú budovu školy. Veď kam inam som mohla ísť? Nemám žiadnych priateľov, ktorí by mi v tejto situácií pomohli. V detskom domove skončiť nechcem. Možno by som si vedela predstaviť život v tom istom, kde žije Alexandra a Thomas. Ale tieto predstavy sú načisto nereálne, oni si pre mňa prídu a mám taký ťaživý pocit, že zabijú každého, kto sa im postaví do cesty. Mám ísť za policajtmi? Dobre. A ešte čo im asi tak poviem? Ako mám s nimi vôbec nadviazať kontakt? Hanbím sa, nič nedokážem, som slabá a ustráchaná. Toto skrývanie mi nevydrží naveky. Raz ma nájdu, ak to nebude tento deň.

Slnko už vychádzalo na oblohu a mňa zaplnila viera pokoja, aspoň na tú malinkú chvíľu. Celý čas som sa triasla od zimy a chladu, veď je predsa jeseň a cez noc už vôbec nebolo tak príjemne teplo ako v lete. Mala som oblečené iba bavlnené tielko a šortky na spanie, čiže som bola v pyžame. Počas behu a stresu som sa totálne spotila a zašpinila. Neviem si ani predstaviť akú mám teraz odpornú, červenú a mastnú tvár. Predtým som bola aj bosá, ale cestou sem, som narazila na preplnenú popolnicu, kde boli zázrakom nejaké postaršie topánky. Noha sa mi do nich vsunula ako stvorená.

Škola bola ešte zatvorená, tak som ju celú obišla a hľadala dieru v plote, odkiaľ sme preliezali s Ivanom. Ale už tam dávno nejestvovala, niekto ju opravil. Tak som nazbierala všetky sily, ktoré vo mne ostali a nemotorne sa vydriapala na pletivo a zrazu som bola na druhej strane. V momente som sa rýchlo rozbehla a skryla medzi najhustejšie kríky. V dobrej skrýši som sa sústredila na všetky možné zvuky prichádzajúce z vonka. Trúbenie áut, výkriky ľudí, spev vtákov, šum lístia a tlkot srdca. Iba môjho. Triasla som sa nielen od chladu, ale aj strachu.

Teraz je všetko na mne, rozhodujem sama o sebe. A ja som sa už rozhodla, poznám svoje nasledujúce kroky. Preto tu čakám do otvorenia školy. Vy ste moja jediná spása. A použijem všetky prosiace metódy aké ma len napadnú.

Keď začali prichádzať do školy žiaci, tak som sa odhodlala odísť zo skrýše. Ale potom som sa znovu schovala do iných kríkov, kde som sa pokojne usadila a sledovala okolie. Pozorovala som, ako sa smejú, zabávajú, rozprávajú a prechádzajú. Zazrela som aj Thomasa so Sanny, Sabrinu, Kiaru,... videla som všetkých. Avšak môj zrak nakoniec zakotvil na Alexandre a Clarise.

Mám im to povedať? Mám varovať Clarisu pred Ivanom? Ale čo by jej spôsobil? Tu ide iba o mňa, možno Clarise ublížiť nikdy neplánoval. Ona pravdepodobne nie je až taká dôležitá v jeho živote ako ja. Kiežby to bolo inak, za iných okolností, kiežby som bola preňho dôležitá skrz lásky a citov. Ale je to iba z neznámej povinnosti. Niečo odo mňa chcú, chcú ma využiť a ovládať. Chcú zo mňa spraviť necitného robota, aby som len plnila ich rozkazy. Keď to takto je, tak načo toto všetko? Načo mi zabezpečili takýto život, školu, spoznávanie nových ľudí? Nerozumiem tomu.

Nechala som to tak a nechala som aj svoje dve priateľky, s ktorými som si naozaj sadla a boli ku mne milé. Nebudem im robiť problémy a nechcem ich spôsobovať ani Ivanovi.

Moje srdce poskočilo, až vtedy, keď sa ukázali tí, na ktorých som čakala. Tí, ktorí vedia o tomto svete viac, než kedy ja, a tí ktorí by sa mi mohli s tým zdôveriť. Mohli by sme sa spojiť. Ak budú mať o to záujem. Práve Erik bol ten prvý, ktorý ma odrádzal od mojej falošnej rodiny a ako vidieť, mal aj pravdu. Erik je ten, čo ma pozná a poznal aj vtedy... pred kómou. Aspoň mi vravel, že si na niečo matne spomínal.

Bezmyšlienkovo som sa vytratila aj z týchto bezpečných kríkov a vyrazila vpred za Erikom a Zorou.

Tentoraz musia so mnou prehovoriť, pomyslela som si.

„Preboha! Pozrite sa, aké prasiatko sa to sem skotúľalo!" vyprskla od smiechu Sabrina a Kiara ju napodobnila.

Niekoľko zvedavých očí urobilo to isté alebo sa iba na mňa pozreli, medzi nimi bol aj Thomas, ktorý smiech neopätoval.