Something Underground

Kapitola.30- kráľovná lesa

Pri lese som uvidela stať tých tvorov.
Bolo ich tam veľmi veľa.
Stále som nedýchala a pozerala sa nich. Ani som sa nehýbala.
Vyzeralo to ako keby si všetci prišli po mňa, aby ma zničili, aby ma vzali alebo zabili...
Veľmi som sa začala báť, prišla dom dnu a zavrela za sebou dvere.
Čupla som si za dvere a ešte raz zvolala na dievčatá, ktoré nijako neodpovedali. Neboli tu. Aj ony zmizli.
Ostala som tu sama napospas tomu všetkému. Sama to asi nedokážem...
Veľmi rýchlo som dýchala, srdce mi stále bilo rýchlejšie a rýchlejšie. Nemohla som sa spamätať.
Asi po minúte som sa postavila a nenápadne sa pozrela cez okno no už tam nikto nestál, žeby sa mi to len zdalo? Alebo čo to malo byť?
Bolo to nejaké znamenie alebo varovanie? Vybehla som z chodby s tým, že idem do izby a tam sa zavriem a neodídem no na poschodí som sa zastavila.
"Nie!" Povedala som.
"Nemôžem sa stále schovávať"
"Nemôžem naďalej čakať a nič nerobiť" opakovala som si vo svojej hlave.
Nemôžem už naďalej dúfať, že sa mi nič nestane, celé mesto, moji rodičia, Theo a aj dievčatá sú preč. Ostala som tu samá, ktorá to môže všetko zachrániť, nemôžem už ďalej strácať čas. Rozhodla som sa, že dnes to všetko skončí!
Prišla som teda do svojej izby kde som sa ani neprezliekla a otvorila skriňu.
Pozerala som sa na artefakt v ktorom bolo 7 kryštálov a chýbal už len jeden.
Vzala som ho a prišla na chodbu pred dvere. Stále som bola iba v papučiach a pozerala sa cez okno. Nie sú tam no to pre mňa nič neznamená. Ja som sa už rozhodla a viem, že som sa rozhodla správne. Pozrela som sa na hodinky a tie ukazovali 10:20. Urobila som veľký nádych a výdych a pomaly som otvorila dvere. Prišlo mi na um, že musím byť veľmi a veľmi opatrná, lebo v lese sa stále nachádzajú diviaci a nemôžu ma chytiť. Vonku bola celkom veľká hmla a pomyslela som si, že v lese bude ešte väčšia.
Prišla som k lesu a vstúpila doň. Dúfam, že je toto posledný raz kde budem doň vstupovať so strachom. Chcem aby tento les bol normálny a urobím pre to všetko.
Tak ako vždy som začala počuť zvláštne zvuky no tie ma už neodradia. Stále bolí hlasnejšie a hlasnejšie no ja som si ich nechcela pustiť do hlavy.
Kráčala som a stále som sa otáčala do všetkých smerov či náhodou nestretnem diviaka no zatiaľ sa zdalo byť všetko v poriadku.
Urobila som asi ďalších 15 krokov keď som za sebou niečo opäť započula.
Bolo to presne to čo som nechcela.
Diviak. Z ďaleká sa za mnou začal rozbiehať a ja som začala bežať vpred.
Bežala som tak rýchlo kým som neuvidela jeden veľký a hrubý strom. Hneď som sa zaň schovala a položila si ruku na ústa. Počula som to nechutné vrčanie toho diviaka, ktorý bol presne za mnou. Keď som sa pozrela na zem tak som uvidela nejaký malý kameň. Dostala som nápad ho hodiť niekde na opačnú stranu aby tam ten diviak išiel. Opatrne som ho zo zeme vzala a hodila ho niekde na opačnú stranu.
Modlila som sa aby to zabralo a hneď som počula diviakove vrčanie a kroky za tým kameňom. Keď už bol dostatočne ďaleko tak som si konečne vydýchla. To bolo veľmi tesné.
Otočila som sa na stranu kde ten diviak išiel a už som ho ani nevidela.
Rozhodla som sa, že budem pokračovať. Počasie zatiaľ vypadalo normálne i keď bolo zamračené. Uvedomila som si, že som len v nočnej košeli a papučiach. Z toho stresu a všetkého toho mi vôbec nebola zima.
Začala som cítiť to ako keby ma niekto sledoval no na tomto mieste ma to už neprekvapilo, hoci som sa stále bála no nemienila som sa vzdať. Vôbec som však nevedela kam idem, vôbec necítim kde to miesto s tou jaskyňou je, kde sa to len nachádza?
Po niekoľkých minútach kráčania som si začala myslieť, že som sa stratila, začínala ma bolieť hlava a bola mi už aj trochu zima, začínalo mi byť nejako zle, začala som sa cítiť tak keď som v tomto lese bola prvýkrát. Trochu sa začalo stmievať čo som vôbec nepochopila, žeby som v tomto lese kráčala už niekoľko hodín? Nie, to určite nie, to bude týmto miestom.
Keď som stále kráčala hlbšie a hlbšie tak tá hmla bola čoraz väčšia. Skoro som už nič nevidela. Omylom som sa potkla o nejaký konár a artefakt mi spadol z ruky. Zdvihla som ho a keď som sa opäť postavila tak mi oddul malý vetrík vlasy. Už sa to začalo.
Najhoršie čo sa mi mohlo stať je byť v tomto lese sama, bez nikoho, veľmi hlboko a ďaleko od domova. Keď som urobila ďalších 10 krokov tak sa mi trochu zakrútila hlava. Vietor sa zrýchlil, vedela som, že toto je zle a už som v nebezpečí. Stále som sa otáčala za sebou a začala som kráčať rýchlejšie. Vietor opäť stúpol, začali sa hýbať konáre stromov a cez hmlu som takmer nevidela nič. Dostala som ten pocit, že som si myslela, že som sa stratila. Nevedela som kde som. Vôbec som necítila či som blízko alebo ďaleko. V ruke som stále držala svoj artefakt a rýchlejším krokom som kráčala vpred. Vedela som, že som už prišla veľmi ďaleko. Cítila som sa, že kráčam už niekoľko hodín. Zrazu som si všimla jednú vec. Ocitla som sa na mieste kde sme včera s dievčatami prestali hľadať. Videla som spadnutý konár a videla som aj zhorené konáre stromu, všetko to tam bolo vyschnuté. Už som dostala ten pocit, že som blízko. Po nejakej chvíli som sa sa ocitla na tom samom mieste kde je ten konár. Pýtala som sa samej sebe, že ako to? Veď to nemôže byť možné. Nejako som to neriešila a opäť kráčala. Zase po nejakej chvíli som sa ocitla na tom istom mieste. Spadnutý konár, prečo stále chodím sem? To nemôže byť možné. Cítila som nepríjemný pocit, že ma veľmi z blízka sledujú a že ma chcú dostať. Pozerala som sa na ten spadnutý konár a rozhliadla som sa naokolo. Kam len pôjdem? Akým smerom? Stále som sa len otáčala. Videla som už aj niekoľko tieňov a už bola takmer tma. Začala som ťažšie dýchať a spanikárila som. Za sebou som uvidela niekoľko tieňov. Rozbehla som sa do predu. Na tomto mieste som už nechcela opäť skončiť. Chcela som už nájsť východisko, teda jaskyňu. Veľmi som pri sebe chcela mať dievčatá, potrebovala som ich pomoc.
Keď som ťažko a pomaly kráčala cez veľký vietor tak som to konečne uvidela. Jaskyňu. Presne tú keď som tu bola s dievčatami.
Zrazu vietor prestal. Ja som sa pomaly približovala k jaskyni a keď som už bola pri nej tak som zastala. Ozývali sa v nej čudné zvuky. Úplne iné ako tie, ktoré som počula v lese. Vôbec sa mi do nej nechcelo vstúpiť no musela som. Ja sa nevzdám. Pomaly som tam vstúpila, hneď som si všimla, že tu je energia úplne iná. Hneď som pocítila, že toto je ich domov a nemala by som tu čo robiť. Cítila som na sebe veľa pohľadov no nikoho som nevidela ani nepočula.
Tu v jaskyni bola už docela tma no stále som niečo mohla vidieť. Po chvíli som si na tú tmu moje oči zvykli a stále som sa približovala k niečomu čo som ani poriadne nevidela. Tuším, že som už prešla to miesto na ktorom sme s dievčatami naposledy prestali hľadať. Cítila som tú energiu toho sveta. Ako keby som sa opäť ocitla v ich svete. Stále som za sebou aj pred sebou počula šepkanie. Opatrne a pomaly som kráčala keď som zrazu pred sebou uvidela nejaké schody.
Schody viedli niekde dole. Zastavila som sa, nebola som si istá či je to dobrý nápad. No kráľovná bude určite tam. Chcela som zakričať a zavolať ju no na to som sa nezmohla. Bála som sa, že by som na sebe dala až veľkú pozornosť. Stúpla som na prvý schod a pozrela dolu, že kde to vedie. Nič som nevidela, len hustú tmu a stále šepkanie. Ťažko som vydýchla a pomaly kráčala dolu. Tá energia bola hrozná, akokeby tu nebol ani kyslík. Čudne to tu aj pachlo. Stúpla som už na posledný schod a videla som nejaké malé svetlo. Tu dole som videla viac než hore. Očami som pozerala na úplne každú stranu a videla som nejaké veľké steny. Bolo to tu dosť veľké. Prišla som bližšie a videla som aj nejaké jedné dvere. Pomyslela som si, že toto je asi portál ako sa tam dostať. Dvere boli čiernej farby. Prišla som ešte bližšie a z tých dverí som počula zvuky. Zvuky ako vrčanie, šepkanie, nezrozumiteľné dialógy a krik. Dostala som dosť zaujímavý nápad, ktorý by aj mohol fungovať. Myslieť na kráľovnú lesa a s mysľou ju sem privolať. Zavrela som oči. Začala na ňu myslieť a priať si aby tu teraz bola. Inými slovami som ju vyvolávala. Prešla asi minúta a pol no nič sa nestalo. Keď som otvorila oči tak tu nebola žiadna kráľovná no niečo sa zmenilo. Dvere boli trochu otvorené. Nahla som sa bližšie aby som videla čo za nimi je a videla som tam taký les. Dosť tmavý les. Cítila som ten druhý svet. Ako som sa tam pozerala tak som na zemi videla ako z nich niečo vychádza. Boli to pavúky, asi 100 pavúkov čiernej farby, ktorí sa blížili priamo ku mne. Hneď som zakričala. Pavúkov sa veľmi bojím. Nenapadlo ma nič iné, len utiecť odtiaľto. Stúpala som na každý druhý schod a vždy sa pozerala za sebou. Boli priamo za mnou. Keď som už vyšla z poschodí tam som začala bežať k otvoru a chcela som ísť von. Aj sa mi to podarilo no keď som už liezla tak som na nohe cítila jedného pavúka. Opäť som zakričala a postavila sa na nohy. Pavúka som si z nohy dala preč no druhý mi už liezol po košeli. Artefakt som položila na zem a rukami som si pavúkov dávala dole. Keď už boli všetky dole tak som sa len skontrolovala a výdychla si. To bolo hrozné. Všimla som si aj tmu, hviezdy na oblohe a žiarivý mesiac. Stále som ťažko dýchala a bála sa. Bola som dosť naštvaná, stále som totiž nenašla kráľovnu lesa. Ako ju mám nájsť? Kde je? Existuje vlastne?
"Kráľovná lesa!" Dosť silno som zakričala. Mala som toho už dosť, chcela som to ukončiť práve teraz a navždy.
"Kráľovná lesa!" Opäť som zakričala no nič sa nestalo.
"Kráľovná lesa, kde si? Ukáž sa mi!"
Keď som to zakričala tak som len počula vietor, ktorý mi lietal vo vlasoch. Asi to zabralo. Zrazu som niečo počula, nejaké kroky. Pozrela som sa do jaskyne no v nej nič.
Kroky boli veľmi veľké. Čoraz boli bližšie tak sa zem aj stromy pohybli, akokeby malo nastať zemetrasenie.
Zrazu som v diaľke za stromami niečo uvidela. Niečo veľké. Nejakú vysokú postavu. To bude kráľovná lesa...
Kroky stíchli. V diaľke som uvidela veľkú postavu stať hneď naproti mne.
"Kráľovná lesa" povedala som.
Zrazu začala ísť ku mne, na môj smer.
Nastal veľký vietor, stromy a zem sa opäť hýbali. Ja som začala mať veľký strach a nemohla som uveriť čo vidím.
Chmatla som artefakt do ruky a kráľovná bola bližšie a bližšie.
Ani sa nenazdalo a bola predomnou asi o 10 metrov. Bola vysoká, veľmi vysoká, ako obor. Mala na sebe čierne veľké šaty s nejakou sieťkou pomedzi rukávmi. Vlasy mala dlhé čierne, tak ako ja. Do tváre som jej veľmi nevidela a bola som aj rada. Oproti nej som vyzerala ako nejaký mravec. Pozerala som na ňu zhora. Srdce mi bilo veľmi ťažko. Pozerala som sa na ňu všade no žiadny kryštál som v jej srdci nevidela. Ako to potom je? Kde je ten kryštál?
Pristúpila o jeden krok bližšie.
"Chloe" povedala jasne moje meno.
Hlas mala desivý, akokeby ani nie ľudský. Striaslo ma keď som ju počula.
"K-kráľovná lesa" koktavo som povedala.
"Na tento moment som čakala veľmi dlho, čo ti tak trvalo? Mala si strach?" Spýtala sa akokeby sa mi smiala.
"Prišla som tu len pre jednu vec a ty dobre vieš čo to je" povedala som drsne no vnútri som sa bála ako malé dieťa.
"Na to zabudni!" Zrazu zakričala.
"Nikdy to nedostaneš, ty si nás stvorila a teraz to chceš všetko zničiť?!"
Dlho som nič nepovedala. Rozmýšľala som. Nechcela som ju hneď naštvať.
"Robim to pre dobro tohto mesta a sveta..."
"To sa ti nikdy nepodarí, to ti nedovolím!"
"Chcem naspäť svojich rodičov, blízkych, dievčatá a Thea" zrazu zo mňa vyšlo.
"Na tých zabudni"
"Nie"
"Zabijem ich! Už ich nikdy neuvidíš, nikoho!"
Uvedomila som si jej slová a nevedela čo urobiť. Ak sa o niečo pokúsim tak už nikoho neuvidím.
"Viem, že si múdra a pochopila si to, teraz vypadni!"
Zrazu som pred sebou dala artefakt, ukázala som jej ho a namierila ním priamo na ňu.
Ona sa začala smiať, ten jej smiech bol hrozný, uši ma z neho boleli.
"To je ale pekná hračička s ktorou bohužiaľ nezmôžeš nič"
"Úplne nič, kryštál z môjho srdca ti nikdy nedám"
"Musíš mi ho dať!"
"A prečo sa neprídaš k nám? Ku mne? Spolu by sme boli veľmi silné a nesmrteľné, zase by si uvidela svojich blízkych a priateľov" chcela ma manipulovať jej hlasom.
"Ako ti to mám veriť?"
"Poď so mnou a uvidíš, ja ťa nesklamem"
"Tak ako?" Po minúte ticha sa ma opäť spýtala.
"Nie!"
"To nikdy neurobím a ty mi svoj kryštál dáš!" Zakričala som a rozbehla som sa za ňou. Keď som už bola v jej blízkosti tak ona ma len jej krikom pomoci jej sily hodila do stromu. Zatočila sa mi hlava a poriadne som nevidela.
Zrazu artefakt zdvihla do vzduchu a zhodila s ním silno so stromu. Kryštály z neho vypadali.
"Nie!!!"
Ja som stále s bolesťou ležala a kráľovná si ma opäť zdvihla, zhodila ma do druhého stromu.
"Tak čo Chloe? Páči sa ti ako pomaly umieraš?"
Ja som len ležala a nehýbala sa.
"Si len úbohé dievča"
Ja som sa snažila nejako postaviť na nohy a keď som už stála tak sa ňou som videla tých tvorov. Stáli tam ako jej sluhovia. Kráľovná sa mi hrozným smiechom smiala a oni len pozerali a čakali na to ako má zničia.
Ja som nevedela čo urobiť.
Som len sama bez ničoho, artefakt je zničený.
Zrazu sa mi niekto dotkol plecia.
Pozrela som na to kto to je a bola som šokovaná. Za plece ma držala osoba, ktorá vyzerala tak isto ako ja, s bielou košeľou. Akokeby som pozerala sama na seba. To sa stalo opäť. Pri mne stáli ďalšie 4 osoby ako ja. Stalo ich tam teda 5. Niektoré mali iné vlasy. Každá jedna z nich mala na sebe niečo iné no predsa to boli ja.
"Čo to má znamenať?" Spýtala som sa ich.
"Sme Chloe z druhého vesmíra, prišli sme ti na pomoc" povedala tá, ktorá mala ružové vlasy. Aj hlas mali taký ako ja.
Kráľovná opäť zakričala a dala povel tvorom aby sa na nás vrhli.
Zrazu za nami začali utekať.
Tie druhé Chloe sa za nimi tiež rozbehli a bojovali medzi sebou so všelijakími kúzlami. Kráľovnú lesa som nevidela. Už tam nestala. Keď som sa otočila tak stála za mnou a rukou ma hodila do stromu. Opäť som s bolesťou spadla. Urobila to opäť. Hrala sa so mnou. Keď som sa pozrela na ten boj tak tam už neboli ani Chloe ani tí tvorovia. Pomaly sa ku mne približovala so slovami, že ma zabije a toto je môj koniec.
Keď už bola skoro pri mne tak zastala a začala kričať. Vôbec som tomu nechápala.
Zrazu pred ňou stáli Chloe a s nejakou silou sa ju snažili dať dole. Kráľovná bola veľmi silná, ony na to nestačili.
Pomaly to kúzlo trhala a bola skoro na slobode keď opäť sa pred ňou niekto zjavil. Bola to Amanda, ktorá so svojou silou pomáhala a teraz to už išlo. Kráľovná kričala. Bolo to hrozné akokeby zomierala. Pomaly padala na zem a keď dopadla tak sa stále nehýbala a kričala. Bola v pasti.
"Je to na tebe!" Zakričala na mňa Amanda.
Ja som sa rýchlo schopila a prišla ku kráľovnej.
"Nie!" Kričala.
"Prišla som k jej srdcu kde som videla ako žiari kryštál. Bol tam položený.
Išla som ho vziať no nedalo sa to.
Akokeby tam bol prilepený. Bolo to jej silou. Chytila som ho do dvoch rúk a so všetkou silou ťahala. Nakoniec som ho vytiahla. Prišla som k artefaktu, ktorý stále ležal pri strome.
Opäť som kryštály začala dávať do artefaktu.
"Ponáhľaj sa, už to nevydržíme" zakričala druhá Chloe.
Keď som mala dať posledný 8 kryštál do artefaktu tak sa kráľovná začala trhať až sa nakoniec vytrhla z kúzla.
Išla som hneď dať posledný kryštál, skoro už bola pri mne no ja som ten kryštál nasadila a kráľovná zastala.
Artefakt sa začal vznášať.
Ja som sa oprela o strom a začala pozerať na tie javy. Ostala pri mne už len Amanda.
Kráľovná sa začala pomaly oddeľovať od svojho tela.
Artefakt, ktorý sa doteraz vznášal sa premenil na tie modré záblesky, ktoré som videla.
Pozrela som sa na kráľovnú a tá tam už nebola. Pozrela som sa na jaskyňu tá tam už tiež nebola. Všetko čo som videla boli len modré záblesky, ktoré sa len zväčšovali a takmer ma dostali keď v tom z ničoho nič zmizlo. Žiadne záblesky, žiadna kráľovná ani nijaká jaskyňa.
Postavila som sa na nohy a pozrela sa na Amandu. Tá sa na mňa usmiala.
"Dokázala si to Chloe!" povedala a vydýchla som si. Usmiala som sa.
Amandu som objala.
"A čo teraz?" Spýtala som sa jej.
"Teraz choď domov a keď sa ráno zobudíš bude po všetkom"
"A mimochodom, to som nebola ja keď si počula môj hlas v lese, získali nado mnou kontrolu..."
Ja som sa usmiala.
"Ďakujem ti Amanda, som ti vďačná"
"Si veľmi odvážna a nikdy sa nevzdávaj, na to nikdy nezabudni"
"Takže kráľovná je preč? Nijaký onen svet už nie je? Všetko bude v poriadku?"
Amanda iba prikývla a spoločne sme prišli z lesa von keď sme sa zastavili pri mojom dome. Vonku už bolo trochu vidno, zachviľu sa na oblohe ukáže slnko.
"Maj sa Chloe"
"Maj sa Amanda, dúfam, že ťa ešte uvidím"
Amanda sa na mňa usmiala a z ničoho nič zmizla. Ja som prišla k môjmu domu, vstúpila doň a prišla do svojej izby.
Ľahla som si a myslela čo sa práve stalo.
"Ja som to dokázala" stále som si opakovala v hlave.
Keď som už chcela zaspať tak som sa trochu bála, že to všetko možno je len sen, že sa ráno prebudim a budem opäť sama. Ale takto som rozmýšľať už nechcela a nejako som zaspala.
Zobudila som sa na slnečné lúče a pomaly som otvárala oči.
Bola som vo svojej izbe, všade bol poriadok a z doly som počula nejaké hlasy.
Pozrela som von oknom a tam som videla Maggie. Tak veľmi som sa potešila. Hneď som sa rozbehla dole a otec s mamou už sedeli za stolom.
"Maggie raňajky" zakričala mama.
"Ale pozrime sa kto sa nám konečne zobudil" povedal otec keď ma videl stať pri poschodí.
"Mami, oci!" Prišla som hneď k ním.
Obidvoch som pevne objala. Veľmi pevne.
"To je začo dievčatko naše?" Spýtali sa ma.
"Mala som len veľmi zlý sen" povedala som no stále som ich objímala.
Prišla Maggie.
"Maggie!" Aj ju som pevne objala a po 5 minútach sme si už všetci sadli za stôl.
Pomyslela som si, že si asi nikto nebude nič pamätať a to je dobré.
Takto to je najlepšie.
Po raňajkách som prišla do izby kde som hneď vzala telefón a napísala dievčatám a Theovi. Nikto z nich mi neodpísal. Zavolala som im no nič.
"Čo to má znamenať?" Začala som sa báť. Hneď na to som započula zvuky auta. Prišla som na terasu a bol to Theo s dievčatami.
Hneď som na nich skočila a všetci sme sa objali. Ja som Thea celého vybozkavala.
"Vy si všetko pamätáte?" Opýtala som sa ich.
"Áno"
"Takže si to pamätáme len my?" Povedala som.
"Pravdepodobne" povedal Theo a opäť ma objal.
Pozvala som ich všetkých dnu a prišli sme do mojej izby kde som im všetko povedala. Oni ma len silno objali a podporili ma.
Som veľmi rada, že sa to takto skončilo. Mala som späť všetkých svojich blízkych a najbližších.
Len som sa usmievala a užívala si to.
Nasledujúci pondelok sme prišli do školy kde som uvidela aj Laru a hneď som ju objala. Tá mi objatie vrátila hoci nechápala prečo moje bolo také pevné. Len sme sa na tom zasmiali.
Po škole sme si všetci sadli na drink a rozprávali sa.
Ja som sa na všetkých pozerala a stále neverila, že už je všetko v poriadku.
Bola som za všetkých veľmi rada.
Odteraz bude len všetko lepšie.

                             Koniec