Something Underground

Kapitola.26- Amanda

"Theo kde sú všetci?" Všetky sme sa ho spýtali keď sme tam skoro nikoho nevideli. Celé námestie bolo prázdne, ako keby všetci ľudia zmizli len tak z ničoho nič.
"Kde sú naši rodičia?!" Všetky sme zvolali.
"Theo hovor" povedala som.
"Boli tu! Oni tu boli!" Zvolal Theo.
"Z ničoho nič sa len tak zjavili a..."
"A? Theo no tak" povedala som keď som už plakala.
"Všetci zmizli, oni ich vzali!" Keď to Theo povedal tak som tomu nemohla uveriť, sadla som si na zem spolu s dievčatami a bola som v šoku.
"Č-čože? A-a ako?" Koktavo som sa spýtala.
"Prišli tu, len tak sa zjavili, všetci ihneď začali kričať a bežať preč, niektorí aj utiekli no nie všetci, vzali ich všetkých, len tak zmizli..."
Keď som sa ešte viacej rozplakala tak ku mne prišiel Theo a obimol ma, pridali sa ku nám i dievčatá.
"Moji rodičia našťastie utiekli, no skoro všetkých vzali"
Takto sme sedeli na zemi v objatí no nie na dlho keď Theovi rodičia ho zavolali a on musel odísť. Vôbec som ho nechcela pustiť, nie keď viem, že skoro celé mesto zmizlo, nechcela som ho opustiť no nemali sme na výber...
"Milujem ťa Chloe"
"Milujem ťa Theo"
"Čoskoro sa uvidíme" povedal keď odchádzal.
"Čo teraz dievčatá?" Povedala som.
"Čo len teraz urobíme, samé v tomto meste, bez rodičov, všetko sa to opäť pokazilo" povedala som a rozplakala som sa im do náručia. Anna, Stella a Clara sa tiež rozplakali a obimli ma.
"Chloe?" Počula som známy hlas.
Otočila som sa a tam stála Maggie.
"Maggie?!"
"Maggie ty si stále tu? Si to vážne ty?" Zvolala som a pevne som ju objala.
"Som taká rada, že si tu"
"Aj ja Chloe..."
"Ako to, že si si tu? Utiekla si?" Spýtala sa jej Stella.
"Musela som narýchlo odísť, potom keď som sa vrátila všetko sa to začalo diať, niekto prišiel, nejaké a všelijaké bytosti, všetkých vzali, aj našich a vašich rodičov, všade som vás potom hľadala a teraz som vás našla"
"Veľmi sa ti ospravedlňujem, že som ťa len tak opustila, nemala som to robiť, nič z toho by sa nestalo..."
"Všetko je to moja vina"
"To už nehovor, nie teraz, teraz musíme zostať silné a všetky spolu" povedala Anna.
"Veď už nemáme nikoho, naši rodičia sú preč, ostali sme samé" povedala som.
"Nie neostali, máme samich seba, máme jeden druhého" povedala Clara.
"Máš pravdu" povedala som.
"Teraz pôjdeme do mňa domov, je to odtiaľ najbližšie, tam sa už porozprávame a niečo vymyslíme" povedala Anna a my sme súhlasili.
Vybrali sme sa teda do Anninho domu. Celou cestou som sa všade otáčala, dávala som na všetko veľký pozor.
Prišli sme už do jej domu, všetci sme si sadli do obývačky, Anna nám všetkým priniesla pohár vody.
"To je už pol noc?" Spýtala som sa keď som videla hodinky.
"Hej, všetko sa to udialo tak rýchlo" povedala Anna.
"Kde tu máte wc?" Spýtala sa Maggie.
"Cez chodbu druhé dvere v ľavo" povedala Anna a Maggie išla na wc.
"Čo si len teraz počneme? Ako nájdeme teraz zbytné kryštály?" Spýtala som sa.
"Neviem, musíme to urobí čím skôr" povedala Stella.
"Artefakt je stále u nás doma v lese, ako sa tam teraz dostaneme?"
"To si všetko musíme rozmyslieť, teraz nemôžeme urobiť jedinú chybu, nemôžeme stratiť ani jedinú sekundu" povedala Anna.
"Súhlasím" povedala som a Maggie prišla naspäť.
"Chloe..." Povedala Maggie čudným hlasom.
"Áno Maggie?"
"Chcem ísť domov"
"Čože? Prečo?"
"My musíme ísť domov"
"Maggie? Čo sa deje?"
"Proste musíme ísť domov!" Maggie už vykríkla.
"Maggie ukokoj sa, viem, že..." Anna sa snažila niečo povedať no Maggie ju prerušila.
"Nie! Ja idem domov"
"Maggie no tak..." Povedala som už keď Maggie bola na odchode.
"Maggie kam to ideš? Zastav!"
"Dievčatá ostaňte tu, ja to vyriešim" povedala som a vybehla som za Maggie vonku.
"Maggie povieš mi čo sa deje? Prečo si taka čudná? Stalo sa ti niečo?"
"Daj mi pokoj, ja idem domov"
"Zošalela si? A ako sa tam teraz dostaneš?"
"Maggie no tak!"
"Čo je? Nezdržuj ma inak..."
"Inak? Maggie?"
"Čo?"
"Toto nie si ty, toto nie je Maggie ako ju ja poznám"
"Máš pravdu, toto nie som ja"
Keď to Maggie povedala tak som sa zastavila, prv som vôbec nechápala ako to Maggie myslí...
"Prekvapená? Čo si si myslela? Toto nie som ja, nie od tej noci čo sa ti o mne snívalo, Maggie je preč"
Ostala som šokovaná, celá prekvapená som na ňu pozerala a vôbec tomu nerozumela.
"Stále to nechápeš mila Chloe?"
"Tak ti to ukážem..."
Ja som sa na ňu len pozerala a čakala čo mi ide ukázať.
Maggie sa začala jemne triasť, začal fúkať väčší vietor, ešte viacej sa schladilo a nastal ten pocit keď sú oni blízko, Maggina koža sa začala trhať, ako keby si ju ona sama trhala od svojho tela, začala som plakať a kričať, pod jej kožou bolo niečo čierne, pod jej telom bol ten tvor, ten celý čas to bolo oni, oni mi vzali Maggie a celý ten čas sa tvárili, že je to ona. Stálo to predomnou, ani sa nehýbal, nič nehovoril no začal sa ku mne približovať, ja som sa nemohla zrazu hýbať, pred mojím očami som začala vidieť veľkú tmu a to ma stiahlo so sebou.
Niekoľko sekúnd som sa akokeby vznášala v tme, nič som nepočula, nič som nevidela no veľmi som sa bála, že kam to idem, kam ma ten tvor nesie.
Zrazu som akokeby spadla na zem, môj pohľad som venovala na oblohu, ktorá nevyzerala veľmi šťastne, ako aj všetko okolo mňa. Keď som sa už spamätala a uvedomila si, že kde to som tak som vstala a začala to tam skúmať. Bola som v druhom svete, bola som v onom svete. Cítila som sa ako keby som kráčala v nočnej more. Bol to taký istý svet ako ten náš no toto bolo niečo temnejšie, niečo zlé. Bola tam zima, chlad a temnota. Keď sa som niekoho videla z diaľky ísť tak som sa schovala za blízky veľký strom.
Videla som nejakú čudnú postavu, takú postavu som nevidela v mojom svete alebo v mojich snoch tak som tak nehybne stala a dúfala, že mi to neublíži a neucíti ma, som predsa v ich svete...
Keď odišiel tak som stále kráčala niekde do neznáma. Stále tam bola väčšia zima a väčšia tma. Po chvíli som sa vynašla niekde kde to vyzeralo podobne ako naše námestie no tam to bolo všetko zničené, všetko tam bolo bez života. Zrazu som započula nejaký plač. Spoznala som, že toto bude niekto koho poznám.
Mierne som zakričila a po chvíli niekto vyšiel.
"Veronica?" Hneď som k nej bežala keď som ju uvidela.
"Chloe? Chloe? Si to naozaj ty?" Spýtala sa ma.
"Áno som"
"Ale ako to, že si tu? Aj teba dostali?"
"Áno, tvárili sa, že je to Maggie no len sa so mnou zahrávali"
"To je hrozné..."
"A kde sú ostatní? Kde je Maggie a všetci ľudia, ktorí zmizli?"
"Niektorých tu držia a mučia, niektorý sú už mŕtví..."
"Čože? To je desivé..."
"Ja som stále na úteku a stále sa skrývam no už to takto nevydržím dlho, sú totiž príliš silní a veľkí, chystajú sa zničiť náš svet..."
Ja som tam len tak stala a pochopila, že sa odtiaľto musím nejako dostať.
"Ty nás zachrániš, ty si naša jediná šanca Chloe"
"No..."
"Ja viem, že zbieraš kryštály, dokážeš to"
"Odkiaľ to vieš?"
"O ničom inom sa tu ani nehovorí, hoci sú silní no boja sa"
"Chýbajú mi už len 2 kryštály, ako ich môžem získať?"
"Ja ti to nemôžem povedať no niekto iný by mohol, niekto kto ťa už čaká"
"Kto? Kto ma čaká? Nechápem"
"Uvidíš, choď týmto smerom"
"Ale ja ťa tu nenechám samu Veronica"
"Musíš tam ísť len ty"
"Ja sa po teba vrátim, všetkých vás odtiaľto dostanem" povedala som, objala som ju a išla smerom, ktorím mi ukázala ísť.
Keď som tam už bola a hľadala toho niekoho tak tam nikto nebol, sadla som si na nejakú lavičku a začala rozmýšľať. Po chvíli som počula hlas.
"Chloe"
"Kto je tam?" Spýtala som sa keď som nikoho nevidela.
"Chloe"
Pozrela som sa všade no nikto tam nebol, myslela som si, že som sa zbláznila.
Keď som sa otočila do predu tam sa predomnou zjavilo nejaké dievča.
"K-kto si?" Zľakla som sa keď som sa pýtala.
To dievčatko bolo maličké, malo na sebe biele šaty a nejaký kvietok vo vlasoch, bola cela biela, skoro ako duch.
"Kto si? Odkiaľ ma poznáš?"
"Som Amanda, niečo ako tvoj anjel strážny"
"Č-čože?"
"Ako ti mám veriť, čo keď si jedna z nich?"
"Poď so mnou"
"Kde mám s tebou ísť?"
"Ver mi Chloe, ja som tá dobrá"
Nechcela som jej veľmi veriť no vyzerala v pohode, ako bola celá v bielom tak mi to pripomínalo anjela.
Išla som teda s ňou, trochu sme sa prešli.
"Čo tu robíš?" Spýtala som sa.
"Prišla som ťa zachrániť a povedať ti, že ty si jediná, ktorá môže toto všetko zachrániť"
"Ešte musím nájsť ďalšie 2 kryštály a bude to koniec, mohla by si mi pomôcť?"
"Prv ti musím niečo dôležité povedať"
"Počúvam ťa"
"Som s tebou od prvého začiatku, vždy som pri tebe bola a vždy aj budem"
"Odkedy si otvorila bránu tak vždy ti pomáham"
"Ako to? Veď nikdy som ťa predtým nevidela"
"To ja som ti tie celé mesiace hovorila, kto zmizol a kto zmizne, kde sú kryštály a ako ich nájdeš"
Ostala som len tak stať keď som to počula no dávalo mi to zmysel.
"Takže tou celou dobou si to bola ty? Všetky tie sny s ľuďmi a kryštálmi?"
"Áno a počínala si si výborne, som na teba hrdá"
"A kde sú tie ostatné 2 kryštály? Prosím ťa, musíš mi pomôcť, všetky ľudia zmizli, som jediná, ktorá toto šialenstvo môže zachrániť"
Keď som to povedala tak Amanda nijako nepovedala, ale vzala svoju pravú ruku za chrbát a vybrala z nej kryštál.
"To je?...."
"Tu máš, je len tvoj, nestrať ho" povedala a podala mi ho.
"Ale ako?..."
"A kde je ten posledný, musíš mi to povedať"
"Predtým než to urobím by si mala niečo vedieť, niečo čo to všetko zmení"
"A čo také? Čo sa zmení?"
"Spomínaš si na ten deň keď si počula ten neznámy hlas?"
"Áno..."
"A aj vtedy keď si našla ten dopis od Larinej babky?"
"Áno...."
"Si to ty Chloe"
Keď to povedala tak som sa čudne zatvarila a vôbec tomu nepochopila.
"Čo som? Musíš mi povedať viac"
"To nemôžem, musíš to zistiť sama"
"Moment a čo teda ten kryštál, kde teda je?"
"V jej srdci"
"Ľutujem Chloe, ale viac ti toho povedať nemôžem"
"Mám na teba poslednú láskavosť"
"Počúvam ťa"
"Ako sa odtiaľto dostanem?"
"Nasleduj ma" povedala a začala ísť.
"Počkaj"
"A čo vsetky tí ľudia? Veronica, Maggie a ostatní?"
"Ľutujem, ale musíš ísť len ty, musíš ísť sama"
"Ale ja ich tu nemôžem nechať" keď som to dopovedala tak sme započuli nejaké zvuky.
"Poď rýchlo Chloe, už prichádzajú"
Hneď som to pochopila a začala ísť s ňou.
"Kde to ideme?"
Amanda mi nijako neodpovedala.
Po niekoľkých minútach sme sa ocitli v nejakom lese, bol veľmi podobný tomu nášmu.
"Čo tu robíme?"
"Už len chvíľu a tam budeme"
Po chvíli sme prišli k nejakému vlaku, bol to veľký čierny vlak s 2 vagónmi.
"Kam sa týmto vlakom dostanem?"
"Domov, nasadni doň"
"Ďakujem ti"
"Ponáhľaj sa Chloe, už sú blízko"
Rozlúčila som sa s Amandou. Cítila som, že sú už blízko a hneď som nastúpila na vlak. Dvere sa zatvorili a vlak išiel. Išli sme po lesnej ceste, bolo tam tmavo a ja som dúfala, že čím skôr budem doma. V ruke som stále pevne držala kryštál a obzerala si ho, stále aj myslela na jej slová, posledný kryštál je v jej srdci? V koho srdci? Kto som ja?
Po chvíli som uvidela tunel, trošku som sa bála doň vstúpiť no už sme doň vstúpili, nič som nevidela, všade bola úplná tma, začala sa mi točiť hlava a zaspala som.