Something Underground

Kapitola.15- knižnica

Bolo už 17:30 keď som si sadla za stôl a akurát sa podávala večera.
"Vônia to výborne" povedala Maggie.
"Určite to tak aj bude chutiť" povedal otec a pustili sme sa do jedla.
Večeru som si užila a potom som rýchlym krokom išla do izby.
"Chloe si si istá s tým, že chceš vážne utiecť z domu?" Napísala Stella.
"Áno som"
"Budeš z toho mať veľké problémy ak to zistia tvoji rodičia" napísala Clara.
"Hej, je to nebezpečné" napísala Anna.
"Dievčatá nebojte sa, ide po mňa Theo, nič zlé sa nestane" napísala som.
"O koľkej mám po teba prísť?" Napísal mi Theo.
"Pred 22:00"
"Dobre, buď opatrná"
Trochu som si poležala a pozerala film. Potom som sa trochu poprechádzala vo svojej izbe a plánovala si útek, ani neviem ako no dostala som sa na chodbu a krútila som sa tam.
"Si v poriadku?" Pýta sa ma Maggie, ktorá mala trochu otvorené dvere.
"Hej, hej len som unavená" Maggie sa na mňa divne pozrela, celý deň aj od toho večierku sa na mňa divne divá ako keby mi niečo chcela povedať....
Bolo už 21:00 keď mi napísal opäť Theo.
"Priprav sa, zachviľu už prídem"
Po niekoľkých minútach som si zhasla svetlá v izbe, pomaly som otvorila svoje dvere a šťastie bolo, že Maggie mala dvere zatvorené, pomaly som prišla na prvý schod a počula mamku v kuchyni. Prišla som opatrne a rýchlo dole do obývačky, obula som sa a nenápadne otvorila dvere. Vonku bola už docela tma tak som prišla o niekoľko metrov vpred tam kde mi Theo vždy zastavuje s autom. Po chvíľke som už zbadala diaľkové svetlá a vydýchla som si.
"Dokázala si to" povedal Theo.
"Áno, rýchlo už poďme" povedala som, nastúpila som do auta a boli sme už na ceste preč.
"Si si istá, že ťa nikto nevidel?"
"Áno som Theo, hlavne dúfam, že sa nám podarí nájsť tú knihu"
"Neboj sa, dneska to všetko zistíme" usmiala som sa na Thea a pokračovali sme v ceste. Hneď som napísala dievčatám, že som už v aute aby sa o mňa nebáli.
Cesta autom v lesnej ceste bola trochu strašidelná, všade bola tma a husté stromy.
Po niekoľkých minútach keď sme už boli v meste tak celé mesto pekne žiarilo, po chvíľke sme už boli pri Stellinom dome.
"Potom mi napíš a ja prídem po vás Chloe"
S Theom som sa rozlúčila, pobozkali sme sa a zazvonila som už zvonček.
Stella mi hneď otvorila a privítala ma.
"Som rada, že si to dokázala" povedala Stella. Prišli sme do Stellinej izby a Clara s Annou tam už tiež boli.
Hneď ma od šťastia objali.
"Takže dneska to všetko zistíme, všetko o tom druhom svete" všetky sme si povedali.
Bolo už 22:30 keď sme s dievčatami plánovali útek.
"Nemôžeme zanechať nijakú stopu" povedala Anna.
"Keď vyjdeme z domu tak hneď nastúpime do Theovho auta" povedala som. Ako sme sa rozprávali tak nám Stella priniesla nejaké drinky.
"Toto bude dlhá noc" povedala Clara.
"Trochu sa aj bojím no I teším" povedala Stella.
"Len naj nikto nezistí, že sme sa vlámali do nejakej knižnice" povedala Anna.
Bolo už pred 23:00 keď sme boli pripravení ísť a napísala som Theovi. Ten odpísal, že tu za 5 minút bude.
"Dievčatá je čas" povedala som.
Stella skontrolovala jej rodičov a tí ležali v spálni. Rozhodli sme sa pre útek z okna. Stella má v izbe veľké okno, ktoré je na útek veľmi dobré.
Všetky sme si vzali potrebné veci a preskočili sme to okno. Keď z neho skočila ako posledná Stella tak ho jemne privrela a potichu sme prišli pred domom kde už Theo s autom bol.
"Rýchle sadajte" povedal nám a sadli sme si.
"Len tak tak sme to dokázali" povedala Stella.
"Bolo to veľmi tesné" povedala Clara.
"Nebudete mať z toho problémy?" Pýta sa Theo.
"Dúfame, že nebudú žiadne" všetky sme povedali.
Theo šliapol na plyn a boli sme na ceste do knižnice.
"Je to ďaleko?" Pýta sa Anna.
"Je to skoro na konci mesta"  povedal Theo.
"Mám trochu strach, čo ak nás niekto uvidí?" Povedala Clara.
"Neboj sa, my to dokážeme" povedala som. Po chvíľke sme sa ocitli skoro na konci mesta kde nebolo priveľa lámp a bolo to tam trošku tmavšie.
"Už sme skoro tam" povedal Theo.
Po niekoľkých minútach Theo odparkoval auto pár metrov od knižnice.
"Od tadiaľ musíme ísť peši..." Povedal Theo.
"Ja sa už teraz bojím" povedala Clara.
Peši sme išli do tej knižnice a vonku bolo už trochu chladnejšie a temnejšie. Všetci sme sa držali po kope a po chvíľke sme boli pred docela veľkou, tmavou a opustenou knižnicou.
"To je ono" povedal Theo.
"Vyzerá to tu hrozne" povedala Stella.
"Áno, určite tu nikto nebol aspoň niekoľko rokov"  povedala som.
"Ako sa dostaneme dnu?" Spýtala sa Clara.
"Vidíte to okno? Je v ňom diera, myslím si, že sa cez ňu prechpeme" povedal Theo.
"Áno, skúsime to" povedala Anna.
Prišli sme k tomu oknu a ja som vošla dnu ako prvá.
"Ponáhľajte sa" povedala som. Po mne prišli dnu všetci ostatní.
"Je tu strašný prach a špina" povedala Anna.
"Nemáte tu niekto baterku alebo nejaké svetlo?" Pýta sa Clara a s mobilom sme si pustili svetlo.
"Fúha... Tu je ale veľa kníh" povedala som.
"Budeme to mať ťažké" povedala Stella.
Všetci sme hneď prišli do prvej uličky a začali sme hľadať.
"Vidím tu skôr romantické knihy" povedala Clara.
Po chvíľke hľadania Stella niečo povedala.
"Nechcem vás strašiť no už sa tu začínam trochu báť a cítim sa byť sledovaná"
"Aj ja sa takto cítim" povedala Clara.
"Čím skôr tú knihu nájdime" povedal Theo.
Ďalšiu hodinu sme stále hľadali a stále viac a viac sme sa báli a cítili sa byť sledovaní, ako keby tu s nami niekto ešte bol... No po chvíľke sme tú knihu konečne našli.
"Tu je to!" Zvolala som.
"No konečne" povedala Anna.
V ruke som mala veľkú a ťažkú knihu, ktorá mala názov "onen svet".
"Vyzerá byť veľmi stará a zašpinená" povedala Stella.
"Už som veľmi zvedavá" povedala Clara.
"Konečne sa to všetko dozvieme" povedala som.
Všetci sme si sadli na blízky špinavý stôl a začali sme ju listovať.
"Zatiaľ sú tu tie isté stránky ako v knihe zo školy" povedala som.
Stále sme listovali a po chvíľke, asi v strede knihy sme našli zaujímavú stranu.
"Tú sa niečo o tom píše" povedal Theo.

"Najčastejšie miesto alebo portál do takého sveta je jaskyňa, v jaskyni a hlbšie sa niečo také môže ukrývať, no ale čo sa tam vlastne môže ukrývať?
Sú to bytosti podobné nám ľuďom, druhý svet je ozaj druhým svetom, sú tam bytosti, ktorími sme i my v našom svete, tak ako je tu nejaký človek tak taký človek je aj v onom svete, sú tam bytosti, ktoré sú vlastne my no sú a správajú sa úplne inak, sú veľmi nebezpeční a krutí, často sa s nami hrajú a klamú nás tým, že sa nam zviavia a tvaria sa ako ľudia v tomto svete, no to nie je všetko..... Takéto bytosti sú neviditeľné a majú veľkú moc.... Každá taká bytosť má aj svoju ďalšiu stránku.... Jedným z častých výskytov je, že niekto je skinewalker, tí, ktorí žerú ľudí... Taktiež sú aj ako čierne bytosťi, ktoré v nás vyvolávajú strach, zlý pocit a kopa ďalších zlých, no ako posledný a zároveň najnebezpečnejší je výskyt bytostí, ktoré vás môžu teleportovať niekde inde..... Tam kto to nikto nepozná...."

Mala som po sebe zimomriavky keď som to všetko prečítala, cítila som sa hrozne. Pozrela som sa na dievčatá a Thea a tí boli šokovaní, videla som ich výraz a strach v ich očiach. Stále som totiž listovala ďalej.

"Tak ako sme vám už povedali o bytostiach, ktoré vedia ľudí teleportovať tak tieto bytosti sa ukazujú často v tme no je tu niečo,  niečo ako stopa.... Ak by sa aj niekedy stalo, že by nejaká bytosť teleportovala niekoho tak vždy na tom mieste kde sa to stalo sa otvorí brána, ďalšia brána do toho sveta, ak by tá bytosť uniesla 10 ľudí tak sa vytvorí aj 10 ďalších brán"

"Takže v jazere a na záhrade kde vzali Veronicu a Oliviu sú ďalšie brány?" Spýtala sa Anna.
"Pravdepodobne áno" povedala som.
"Toto je ešte viacej nebezpečné ako som si doteraz myslela" povedala Stella. Hneď na to som ucítila veľký chlad a ako keby sa niečo malo stať....
"Je to hrozné, určite nás stále sledujú" povedala Clara a hneď na to sme počuli nejaký buchot za nami v uličke.
"Čo to bolo?" Všetci sme povedali a začali sme utekať von. Hneď sme prišli na parkovisko a sadli sme si do auta.
"Prosím vás poďme preč" povedala Clara.
"Čo to malo byť?" Povedala Anna.
"Mali by sme stade ísť rýchlo preč..." Povedala Stella.
"Určite už vedia, že my o nich vieme" povedala som.
"Upokojte sa, nepanikárte" povedal Theo.
"Chloe ukáž mi tú knihu, určite je tam toho viac"
Podala som Theovi knihu a začal niečo listovať.
"Počkať tu mi niečo nesedí" povedal Theo ako čítal knihu.
"Tu sú odtrhnuté strany"
"Ako to myslíš?" Povedala som.
"Pozri sa" povedal a ukázal nám to.
V ďalších stránkach boli texty počmarbané a potrhané.
"Vôbec tomu nerozumiem, určite sa  tu ešte musí niečo písať" povedala som.
"Ste si istý? Čo ak ste niečo prehľadli?" Povedala Anna.
"Som si istý, tieto stránky sú potrhané" povedal Theo. 
Ako sme v tom aute sedeli tak sme si všimli blikajúce svetlo v lampe. Ako keby nám oni dávali znamenie, že nás vidia a počujú....
"Prosím už poďme preč, vôbec sa mi to tu nepáči..." Povedala Clara, Theo naštartoval auto a boli sme na ceste preč. Celou cestou sme boli ticho a stále rozmýšľali nad textami, ktoré sú v tej knihy, veľmi sme sa báli čo môže nastať ďalej....
Theo nám zastavil pred Stellinim domom.
"Dávajte na seba pozor" povedal nám.
Dievčatá sa s Theom rozlúčili a ja som mu dala pusu.
"Aj ty sa opatruj, choď už domov" povedala som a zamávala som mu.
S dievčatami sme sa hneď vybrali k oknu, jemne sme si ho otvorili a jedna po druhej sme ho preskočili.
"Čo ak tvoji rodičia vedia, že sme tu neboli?" Povedala Anna.
"Nie nebojte sa, oni už spia" povedala Stella no radšej to skontrolovala.
"Nie ste hladné?" Pýta sa Stella.
"Nie, nemáme na nič chuť" všetky sme odpovedali.
"Všetko je ešte horšie ako som si myslela" povedala som.
"Je to veľmi nebezpečné, mali by sme sa viac opatrovať a nebyť nikdy samé" povedala Stella.
"Súhlasím, keďže už vieme, že čo sú zač mali by sme si dávať ešte väčší pozor" povedala Anna.
"Stále ma totiž zaujíma prečo sa to všetko deje, ako to, že v tom lese boli tie modré záblesky? Veď nemohli tam byť len tak sami od seba..." Povedala Clara.
"Máš pravdu, stále totiž nevieme všetko" povedala som.
"Určite tu musí predsa byť niečo čo tú bránu môže zavrieť a navždy vymazať z tohto sveta" povedala Anna.
"Mali by sme to zistiť čím skôr, dovtedy budú miznúť viacej ľudí" povedala Stella.
"Určite by som sa rada pozrela na to jazero kde Veronica zmizla" povedala som.
"To bude veľmi nebezpečné, ak tam aj je nejaká brána tak nemali by sme sa k nej priblížiť" povedala Clara.
"Áno, ale určite by nám to mohlo pomôcť, musíme to nejako všetko ukončiť" povedala som.
Ako sme sa rozprávali tak sme opäť pocítili ten chlad v izbe a okolo seba, po tele sme mali zimomriavky a začali sme sa báť.
Ako sme sedeli na zemi pri posteli tak všetky sme k sebe poskočili.
"Sú tu..." Povedala Stella.
"Prosím nech to prestane" povedala Clara.
Ten pocit chladu a strachu bol veľmi veľký no po chvíli prestal. Bolo už 1:30 keď sme si ľahli do postele a chystali sa spať.