Photograph (Ed Sheeran)

5. kapitola

Mehehé, ďalšia kapitola. Užite si ju, hlavne ty Saši, keďže je venovaná tebe. Prekvapenie! To máš ešte dodatočný oneskorený darček akoby, haha. :D

5. kapitola

Po maminom príchode bolo doma riadne "veselo". Z práce ju pustili skôr, preto tak skoro prišla.

„Ako to, že Ed sem prišiel bez toho, aby niečo jeho rodičia vedeli?" vyčítavo sa ma opýtala mama, ktorá prišla za mnou do kuchyne, kde som celý čas ostala.

„Pretože sme na to obaja úplne zabudli. Pršalo, bol úplne mokrý, tak som mu dala Dukeove oblečenie čo si tu raz nechal a potom sme spolu pili horúcu čokoládu. Ktorú sme mimochodom ani nedopili," odpovedala som a ukázala na takmer plné hrnčeky s čokoládou.

„Ah Bože deti..." povzdychla si mama a odišla hore.

Prekrútila som očami a napila sa z hrnčeka. Chvíľu som tam ešte sedela, ale neskôr som začala byť poriadne unavená. Ľahla som si teda v moje izbe do postele a zobudila sa až na zvonenie budíka.

Po hroznom a ťažkom školskom vyučovaní som bola tento krát zase -ako vždy- nútená ísť na obed a jesť tie nechutné jedlá čo nám tam varia. S dievčatami sme si sadli za jeden stôl, ale keď som si všimla Eda neďaleko nás, odišla som od nich a sadla si hneď oproti nemu.

„Ahoj," pozdravila som sa.

„Ahoj," odzdravil sa, no hlavu ani nedvihol.

„Prepáč za ten včerajšok. Nevedela som, že moja mama príde skôr a bude robiť až taký cirkus. Ako si dopadol doma?"

„Nijako. Len povedala že sa o mňa bála a že je rada, že mi nič nie je," ignoroval moje ospravedlnenie, ale až potom povedal, že je to v poriadku, nič sa nedeje a nemám sa mu vôbec ospravedlňovať.

„Kde je Kyle?" odrazu som sa ho zvedavo opýtala.

„Šiel domov," stručne mi odpovedal.

Kútikom pier som sa pousmiala a pozrela na môj tanier. Uvedomila som si, že som sa toho obedu vôbec nedotkla. Aj keď som to veľmi nechcela urobiť, musela som. Nedokážem identifikovať čo to bolo a na výpis jedál som sa pozrieť nebola. Jedno mi však bolo úplne jasné -bolo to odporné. Napila som sa teda len čaju, ktorý ku tomu bol a povedala rázne:

„A dosť!"

Hlasno som vydýchla a nedokázala sa do toho taniera ďalej pozerať. Ed sa zasmial a povedal:

„Vidím, že nie som jediný komu jedálenská strava nechutí,"

Nechýbal ku tomu jeho smiech, ktorý ma prinútil sa pousmiať. Jemné chichotanie znelo tak príjemne. O chvíľu som sa začala strácať v jeho modrých očiach. Všimol si to okamžite, preto som sa začervenala. Neviem čo ma to napadlo sa mu hlboko pozrieť do jeho očí. Možno tým, že ma to lákalo, boli až príliš výrazné a také pekné. Vždy som obdivovala ľudí s čisto modrými očami. Ja som také nemala a ani nikdy mať nebudem. Teraz to však muselo vyzerať príliš divne, keď osoba, na ktorú som tak zamyslene hľadela bol práve Ed. Od vtedy, čo som ho uvidela v tom daždi, neskôr blízko mňa a potom u nás doma som ho začala mať viac rada, pretože som ho začala vnímať trochu inak. Neviem upresniť ako inak a čo to znamená, ale bolo to iné. Už to nebol len ten ryšavý čudák Ed, ale bol to proste len Ed. Bola som zo všetkého zmätená, najmä z mojich pocitov. Jedno mi však bolo jasné. Chcem ho viac spoznať na toľko, aby sme my dvaja neboli len spolužiaci, ale aspoň trochu dobrí kamaráti. Až neskôr zistím, či vôbec chcem vlastne niečo viac. Ale skôr nie ako áno.