Nejako som často písala, a tak nová kapitola dorazila už teraz. :D Príjemné čítanie. :)
25. kapitola
Aspoň na niekoľko hodín mi bolo fajn, keďže som bola s dievčatami. Prešli sme takmer celé nákupné centrum, spoločne sa najedli a trochu blbli. Bola som s nimi taká šťastná, ale bála som sa, že keď prídem domov, bude to zas všetko ako nedávno -budem smutná, uplakaná a nebudem mať nanič chuť.
„Dievčatá, som taká šťastná, že sa mi podarilo nájsť tú sukňu," Colette sa rozplývala nad svojím úlovkom, keď sme oddychovali v kaviarni a ja som sa s úsmevom pozrela na tašku položenú vedľa mojich nôh, v ktorej bol kus oblečenia pre mňa.
Keď sme vošli do jedného z mnohých obchodov, ani jedna z nás sa s prázdnymi rukami nevracala. Aj keď nakupovanie nebola jedna z mojich obľúbených činností, celkom som si to užila a bola som vďačná za nový svetloružový sveter do môjho šatníka. Nebol ani drahý, preto som si ho mohla kúpiť za svoje našetrené vreckové. Nič iné som si už nekúpila, narozdiel od ostatných dievčat, ktoré toho mali celkom dosť.
„Čakala tam na teba," zasmiala som sa, pretože v tom obchode mali už len pár kusov jej veľkosti.
„Presne!" dramaticky pritakala brunetka a hneď na to vyprskla do smiechu.
Začali sme sa všetky smiať, no mňa to hneď prešlo, keď som si uvedomila, že si nesledujem čas. Nebolo to pre mňa ľahké, no musela som sa rozlúčiť s dievčatami a odísť. Stíhala som presne autobus a dúfala, že sa dostanem domov skôr, ako moja mama.
Už z diaľky bolo vidno, že sa v našom dome svieti len hore, a to v Mavinej izbe. To znamenalo, že mama ešte neprišla. Odľahlo mi, pretože som pred očami mala ten vražedný pohľad a zúrivé otázky že kde som bola. Vošla som dnu, vyzula sa a namierila si to do kuchyne, kde som si zaliala teplý čaj, ktorý mi prehrial celé telo po tom studenom novembrovom počasí. Sadla som si za stôl a rozmýšľala som v tom pokojnom tichu.
Bol to mierny pocit úzkosti, keď sa vrátite domov a viete, že vaša rodina už nikdy nebude kompletná. Keď sa mama vráti, ale otec nie. Keď už to nebude ako kedysi a vy s tým nemôžete nič urobiť, pretože vaše pocity nerozhodujú. A aj keď to možno pre našich bolo správne rozhodnutie, neskutočne ma to mrzelo a dala by som čokoľvek, len aby sa nikto z nás kvôli tomu netrápil. Keď mama prišla, našla ma v kuchyni a začala sa so mnou rozprávať, keď uvidela tú moju smutnú tvár. Vedela som, že sa jej o tom nebude ľahko hovoriť, ale chcela som aspoň niečo vedieť o otcovi. Kde je, ako sa má, čo robí. Bohužiaľ, dozvedela som sa len, že si našiel nejaké dočasné ubytovanie a dom ponechá mame, kvôli nám. Možno keď sa stretnem s otcom, tak mi toho povie viac. Bolestne som si povzdychla a chcela sa vrátiť do izby, no mama ma zastavila:
„Rachel, nabudúce, keď budeš chcieť ísť s kamarátkami vonku, tak mi to aspoň povedz," sklamane na mňa pozrela, čím sa mi do srdca naliala kopa výčitiek, keďže som moju mamu zarmútiť vôbec nechcela.
„Prepáč, mami," sklonila som hlavu.
„Stretla som Tracynu mamu, ktorá mi o tom povedala. Vieš, bojím sa o teba," povedala ignorujúc moje ospravedlnenie.
„Chápem, ešte raz prepáč," opäť som sa ospravedlnila a odišla do svojej izby.
Sedela som len tak na posteli, nevedela som, čo robiť. Nebola som unavená, nechcela som ísť za Mave, ani napísať dievčatám, alebo Edovi. Nakoniec som sa rozhodla, že si napustím vaňu a pustím nejakú relaxačnú hudbu cez mobil. Tak som teda vošla do kúpeľne, zapla nejaký playlist, čo som našla na internete, pustila vodu, naliala zopár vonných olejov a nezabudla som ani na bublinky. Keď bola vaňa naplnená viac ako do polovice, vošla som do nej ihneď ako som sa vyzliekla. Ľahla som si a započúvala sa do melódie sprevádzanou šumu vody a vtáčieho spevu. Cítila som sa tak dokonalo uvoľnene. Na chvíľu som prestala myslieť na čokoľvek, čo by ma rozrušilo. Hrala som sa s bublinkami, predstavovala som si, že som voľná - bez starostí, problémov, povinností -, a to mi vyčarilo jemný úsmev na perách. Tak či tak, vždy tie pekné veci musia raz skončiť, tak aj ja som si už len umyla vlasy a vyšla z vane. Prehodila som cez seba bielu osušku a gaštanové vlasy som zabalila do menšieho uteráka. Odišla som do svojej izby, kde som sa osušila a prezliekla sa do pyžama.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Photograph (Ed Sheeran)
Hayran KurguWe keep this love in a Photograph Vraví sa, že: "Fotoaparát je nástroj, ktorý učí ľudí ako vidieť bez fotoaparátu." a nie je to ďaleko od pravdy. Vo väčšine fotkách si ale radi uschováme lásku, spomienky a pocity, nech sú akékoľvek, rad...