Photograph (Ed Sheeran)

33. kapitola

Takže konečne vám prinášam poslednú kapitolu. :) 

33. kapitola

Nezvládala som to. S nikým som nerozprávala, jedine keď so mnou volala mama. Náš hovor ma dohnal ešte k väčšiemu plaču, ktorý som nedokázala zastaviť, alebo vlastne ani nechcela. Ležala som na posteli s mobilom pri uchu a počúvala, čo mi mamka rozprávala.

„Zvládneš to, zlatíčko. Dohodla som sa s učiteľom, že pôjdeš domov skôr,"

To som chcela najviac. Ísť domov, zavrieť sa do svojej izby a s nikým nekomunikovať. Musela som ešte vydržať dnešok, no vedela som, že to bude veľmi ťažké. Všetci sa ma totižto snažili utešiť, no ja som bola stále bez nálady. Najmä keď sa ku mne prihovárali aj tí spolužiaci, ktorí sa mi doteraz neunúvali ani pozdraviť. Snažila som sa však takého falošné sústrasti ignorovať. Bolo to od nich neskutočne povrchné a keby som sa necítila tak strašne, povedala by som im to s veľkou radosťou.

Na ďalší deň ráno som si zbalila veci a šla autobusom domov. Nebolo mi ľúto, že som si neužila žiadne pamiatky, či zážitky. Jediné čo ma zaujímalo bol môj domov.

„Asi ti to nijako nepomôže, ale drž sa, " povedala mi Dia, keď sa so mnou dievčatá lúčili pred hotelom.

Zmohla som sa len na objatia. Videla som v tých všetkých očiach toľko súcitu, no nevedela som ako im dať najavo, že si to cením. Ani som to nedokázala. V mojom vnútri bolo toľko bolesti, až som bola úplne zničená. Akoby niektoré city zo mňa odišli a v mojom srdci ostalo prázdne miesto. Mrzelo ma to, ale nedalo sa s tým nič robiť. Musel to zaceliť len čas a pokoj.

Necestovala som sama. Ed sa ponúkol, že na mňa bude dávať pozor. Aj keď som s tým nesúhlasila, nedokázala som povedať nie. Vlastne, nevedela som povedať nič, čo ma chvíľu desilo, no začala som si zvykať. Celú cestu som sa len pozerala von oknom. Veľa som toho aj tak nevidela, slzy mi to neumožňovali. Neunúvala som sa ich zotrieť, tak to za mňa urobil Ed. Sedel vedľa mňa a držal ma za ruku. Nevravel nič, zrejme pochopil, že slová sú tentokrát úplne márne. Ťažko sa mi na neho pozeralo, pretože som si nebola veľmi istá, aké to časom bude. Budem schopná sa opäť postaviť na vlastné nohy? Musela som sa však v tej chvíli zmieriť s tým, že už všetko nebude tak, ako predtým. Hlavne ja nebudem ako predtým.

Autobus zastal pred našou školou. Tam som spolu s Edom čakala na moju mamu.

„Viem, že to teraz nebudeš mať ľahké, ale sľubujem, že nech sa deje čokoľvek, som tu pre teba," povedal mi Ed a vzal si moju tvár do dlaní.

„Ľúbim ťa," šepla som a objala ho.

Bála som sa. Veľmi som sa bála, že ho stratím, pretože som momentálne nebola ničoho schopná. Emócie nadomnou vládli a vedela som, že to bude len horšie a horšie. Nemohla som to ovplyvniť. Celý náš vzťah sa mihom sekundy ocitol na tenkej nitke a najviac ma mrzelo, že som s tým nemohla nič spraviť.

Prišla po nás mama. Zaviezli sme Eda ku ním a potom sme šli domov. Mama vôbec nevyzerala dobre a ja som sa jej ani nečudovala. Stopy po slzách jej napriek vrstve make-upu vytvorili na tvári červené stopy, oči mala vlhké a videla som v nich obrovskú bolesť. Aj keď sa s otcom rozvádzala, zažila s ním nespočetne veľa krásnych chvíľ. Vždy medzi nimi vládla neuveriteľne silná láska, cítila som to z nich. Stále sa na seba usmievali, vraveli si pekné slová a vždy vykonávali tie malé veci, ktoré v podstate tvorili celok - ich skutočný dôkaz lásky. Vždy som snívala o takej láske, aká bola medzi nimi. A aj keď sa mali rozvádzať, tá láska nikdy nezomrela a ani nikdy nezomrie. Nechápala som mnohým veciam v mojom živote, no toto mi bolo viac ako len jasné.