Photograph (Ed Sheeran)

23. kapitola

Tri mesiace... Omg, toto neni ani možné. :D V každom prípade sa vám ospravedlňujem no. Užite si kapitolu. :)

23. kapitola

Po obede sme už stáli pred školou a ja som čakala na mamu. S Edom som sa dohodla, že spolu na London Eye pôjdeme o štvrtej poobede.

„Tak teda prídem po teba," usmial sa Ed krátko po tom, čo sme sa pred maminým autom rozlúčili.

Nastúpila som a zakývala ryšavcovi, ktorý sa mi onedlho strácal z dohľadu, keďže sa naše auto pohlo vpred. Bolo mi ho ľúto, že musí chudák chodiť domov peši a mama zrejme nemala záujem ho zviezť. Dalo sa to čakať.

Po príchode domov som sa bez slova pobrala do svojej izby a pustila rádio. Tento krát som prepla na stanice, nie na CD-čko. V ušiach mi zneli všelijaké pesničky približne hodinu, keď som premýšľala vyvalená na posteli. Znova som upadla do toho všetkého. Veď dobre som vedela, že nebudem v poriadku, aj keď to tak chcem... Moje myšlienky boli o všeličom. O prítomnosti, o budúcnosti a aj minulosti. No najviac ma trápila tá budúcnosť. Nedokázala som si predstaviť ako to budem zvládať, keď naša rodina nebude ucelená. A ako na nás budú hľadieť ostatní? To je niečo, čo ma trápilo zo všetkého najmenej, ale veľmi to ovplyvní nás všetkých. A mama z toho bude určite nešťastná. Tak veľmi som chcela pomôcť. Kiež by som mohla čokoľvek urobiť, aby sa to všetko vrátilo do normálu. No nemohla som.

Začala hrať nejaká neznáma pesnička, no ja som sa postavila a rádio vypla. Nie pre to, že by mi vadilo počúvať niečo, čo nepoznám, ale pre to, že som toho všetkého mala dosť a chvíľa ticha by sa mi hodila. Opäť som si ľahla do postele a privrela oči, do ktorých sa mi nazbierali slzy. Nechcela som plakať, ale už som nevidela žiadne východisko.

„Vyplačem sa a aspoň na chvíľu na to zabudnem. A čoskoro sa budem opäť usmievať," vravela som si.

Vraví sa, že slzy sú slovami, ktoré srdce nedokáže povedať, a tak som ležala na boku a po tvári mi stekali slané guľaté slzy. Nezastavovala som ich. Načo? Nechala som to tak. Aj keď som si uvedomovala, že budem mať najbližšiu hodinu opuchnuté a červené oči, bolo mi to jedno. Horšie som aj tak vyzerať už nemohla. Potiahla som nosom a posadila sa na okraj postele. To však môj postoj k plaču nemenil. Skôr sa to zhoršilo. Chcela som to všetko zo seba dostať, no po chvíli mi došlo, že toto nie je nijaká cesta. Potrebovala som sa s niekým porozprávať, vyliať si srdce, byť pochopená, presne ako keď som s Edom. Preto som sa na naše stretnutie tešila čoraz viac a viac. Usmiala som sa pri myšlienke, že ho vyobjímam, pobozkám, chytím za ruku a budem šťastná. Poviem mu toho oveľa viac čo cítim a ako vnímam svet. Lenže čo ak sa o tom čím skôr potrebujem porozprávať s rodinou? Práve tým sa mi možno uľaví. Poviem niekomu, koho sa to týka, čo ma trápi a zarmucuje. Poviem, že nechcem aby to tak bolo. Nechcem, aby sa naši rozviedli, aj keď chápem, že môj názor situáciu nezmení.

Úplne kľudná som bola asi po pol hodine. Vstala som z postele a šla do kúpelne. Pozrela som sa na seba do zrkadla -podráždené a opuchnuté oči, červené fľaky na tvári. S týmto som skutočne nijako nedokázala bojovať. Len som si povzdychla, opláchla si tvár a vrátila sa do svojej izby. Možno nemalo až taký veľký význam ísť do kúpeľne, no rada som sa len tak prechádzala po dome. Zo skrine som si vytiahla čisté tričko a nohavice. Prezliekla som sa a do kabelky si nachystala peňaženku, kľúče a mobil. Mala som ešte kopec času, ale nemala som čo robiť, preto som si ešte pustila pesničky a sadla si za počítač a pozerala staré fotky. Až keď boli tri hodiny, odišla som dole do kuchyne a naliala si pomarančový džús do pohára a na tanierik si prichystala obložený chlebík. Potrebovala som aspoň trochu energie získanú z jedla a pitia.