Photograph (Ed Sheeran)

27. kapitola

Trošku som to prepísala, pretože som zistila, že v San Gimignane nie je letisko. :D Najbližšie je buď v Siene, Pise alebo Florencii. :D Vybrala som si Florenciu. A potom už len autobusom/autom. To len tak, aby ste boli oboznámení s menšou úpravou v jednej priamej reči v predchádzajúcej kapitole a aby ste neboli prekvapení, že what, prečo Florencia. :D Príjemné čítanie. :)

27. kapitola

„Rachel, stoj!" počula som výkrik, keď som kráčala po chodníku.

Prudko som sa otočila a so slzami v očiach.

„Čo chceš?" vybrechla som na ryšavca bežiaceho ku mne.

„Ľúbim ťa a chcem ti len dobre," vravel, keď bol blízko pri mne, „a ty to vieš."

„Keby si mi chcel dobre, tak by si sa tešil so mnou," odsekla som, otočila som sa pôvodným smerom a odkráčala domov.

„Čo sa stalo?" spýtala sa ma mama, keď ma uvidela v predsieni.

„Nič, len mám za priateľa antiempatického debila," utrúsila som a odišla do svojej izby, kde som sa rozvalila na posteľ a začala plakať.

Bolo mi to tak ľúto. Chcela som len pochopenie, empatiu a nie, aby mi to ešte niekto všetko zazlieval. Tak veľmi som sa tešila do Talianska a potrebovala som, aby niekto moje pocity zdieľal so mnou.

Ležala som až do chvíle, keď neprišla mama do izby so slovami:

„Už máš všetko zbalené?"

„Hej," zamrmlala som, no nepomohlo mi to odradiť moju mamu od toho, aby ostala v mojej izbe dlhšie.

„Určite sa veľmi tešíš, všimla som si to za tie dni," milo povedala mamka a sadla si ku mne na kraj postele, „lenže chcem vedieť, čo je ti práve teraz."

„Vážne to všetko chceš vedieť?"

„Samozrejme,"

„Tak fajn," odfrkla som si a z ľahu sa dala do sedu.

„Jednoducho ma trápi to, že Ed si myslí, že to tie tri dni v Taliansku nezvládnem, pretože sa s otcom rozvádzate, vraví, že som príliš citlivá," začala som, „a vôbec sa neteší, keď som šťastná."

„Tak ale musíš pochopiť, že sa o teba bojí, veď ťa má skutočne rád," povedala mama.

„Ešte sa ho zastávaj," prekrútila som očami.

„Nechcem sa ho zastávať, aby som ti ublížila," vysvetľovala, „neviem síce čo presne ste si vy dvaja povedali, ale už z tohto ti môžem povedať, že ho to fakt trápi čím si prechádzaš a príde mu to jednoducho absurdne, aby si niekam ďaleko šla."

„Ale keď on neprejavoval vážne žiadnu známku šťastia, keď vedel, že som šťastná aj ja," hnevala som sa.

„Tak ale taký je," zasmiala sa jemne mamka, „nemôžeš predsa od neho niečo chcieť, keď to nemá v povahe."

„Skúste sa o tom ešte raz porozprávať," navrhla.

„Hej a kedy, keď zajtra ráno odlietam?"

„O to lepšie. Obaja vychladnete za tie tri dni a neskôr sa o tom budete môcť v pokoji porozprávať, hm?" usmiala sa.

„Asi máš pravdu," opätovala som jej úsmev.

„Choď spať, treba ti skoro ráno vstávať," šepla.

„Dobrú...," povedala som ticho, keď mi venovala bozk na čelo, „a ďakujem."