Photograph (Ed Sheeran)

9. kapitola

Už sa pomaly ale isto blížime ku okrúhlemu číslu wooo. :D  A teraz vážne... Už sa musím premôcť a písať viac, lebo omfg už chcem aby prišla časť kde bude kiss. Božeee. Prečo to tak ide pomaly? Ale čo to trepem, veď už sa Rachel zaľúbila, mehehe. :D Ako furt, príjemné čítanie. :*

9. kapitola

„Ďakujem Ed, vážim si to," poďakovala som mu ticho, keď naše krátke, no veľmi krásne objatie skončilo.

„Poď aj ku mne," zasmial sa Kyle a otvoril svoju náruč, ku ktorej som sa chcene-nechcene musela priblížiť a objať ho, aby to nevyzeralo okato, že objímať chcem len Eda.

O tom, že by som toho ryšavca veľmi rada objímala celé dni a nevadilo by mi to som sa ešte viac presvedčila, keď naše objatie s Kyleom skončilo. Edove bolo také nežné a zlaté, chcela som aby nikdy neskončilo, zatiaľ čo ma Kyle takmer rozpučil, nevedela som dýchať a chcela aby ihneď prestalo.

Svoje nie veľmi veľké nadšenie som musela schovať za falošný široký úsmev. Poďakovala som aj Kyleovi, keď sme spolu kráčali aj s dievčatami na obed, na ktorý sme si museli tak či tak vystáť dlhú radu. Až po niekoľkých zdĺhavých minútach sme si vzali ten -znova- grc na táckach a šli si sadnúť za jeden stôl. Všetci piati. Bolo to super, s Diou sme si nikdy nesadli spolu za jeden stôl aj s Edom a Kyleom.

„No tak toto by nežral ani môj pes, nie to ešte my," prekrútila očami nad jedlom Colette a prehrabla sa lyžicou v nechutnej kaši v jej tanieri.

„Skôr to vyzerá ako jeho exkrement," zasmiala som sa a ostatní so mnou, čo som im za to bola v kútiku duše veľmi vďačná.

„To si vystihla," zasmiala sa Tracy.

„Aj keď si trochu jeho stolicu urazila," dodala a napila sa džúsu zo skleneného pohára.

Len som mykla plecami a pozrela sa na Colette, sediacu vedľa mňa. Neskôr môj pohľad zablúdil na Eda, ktorý sedel vedľa Tracy, čo sedela oproti mne. Môj pohľad si všimol, tak som sa pozrela do taniera a tvárila sa ako keby nič.

Neskôr sme tie obedy predsa niekedy museli odniesť. Nad plnými taniermi sa kuchárky dosť hnevali, no nás to netrápilo. Vyšli sme von z jedálne na chodbu a každý si šiel ku svojej skrinke. Našťastie, blízko mňa bola Colette.

„Páči sa ti, všakže?" opýtala sa ma Colette, keď som zatvárala skrinku s taškou na pleci.

„Kto?" zvraštila som obočie.

„Predomnou to tajiť nemusíš, Bože, veď sme najlepšie kamarátky. Navyše, nie som Dia, ktorá ťa za to bude odsudzovať. Práve že vám fandím," usmiala sa.

„Ale nie, fakt neviem o čom hovoríš," pokrútila som hlavou.

„Myslím Eda," zasmiala sa.

Stíchla som. Nevedela som, čo jej povedať. Sama som si ešte nebola istá, ale viac menej som mohla súhlasiť, keďže som začala chápať čo vlastne chcem a čo sa to dialo a deje so mnou, keď ho stretnem, alebo som od neho preč. Je to pocit lásky, ktorý sa nedá veľmi presne opísať. Len tým, že keď nie som s Edom, tak sa cítim príšerne a keď som s ním, alebo ho len trochu zahliadnem, žalúdok mi napadne kŕdeľ motýľov a moje srdce sa silno rozbúši. Pohľad na jeho krásne modré oči ma núti ku tomu, aby som do nich hľadela čo najviac, aj keď sa tak veľmi bojím udržať dlhší očný kontakt. Jeho strapaté ryšavé vlasy... Ani neviem čo ma na nich tak veľmi priťahuje. Možno že tým, že ho robia takým výnimočným a iným. Čo je najhlavnejšie, je jeho povaha. Ah, tá jeho záhadná povaha. Neviem, či sú všetci ryšavci takýto, alebo len on je taký zvláštny, čo ma ťahá ku nemu ešte viac.