Photograph (Ed Sheeran)

28. kapitola

Ten pocit, keď napíšem dve kapitoly za týždeň a aj tak som lenivá ich sem pridať. :DDD Hope you enjoy! :3 

28. kapitola

Chytila ma mierna panika, keď si ma niektorí všimli a vrhli sa ku mne a začali na mňa rozprávať po taliansky. Keďže som im nerozumela ani slovo, ostala som len nemo stáť na mieste. Otec im niečo povedal, asi v zmysle, že nerozprávam po taliansky a či niekto nemôže na mňa rozprávať v angličtine, keďže sa jedna prihovorila v mojom rodnom jazyku. Hneď ma kamsi ťahala a rozprávala mi čosi o škole. Bolo to všetko zaujímavé a celkom ma to ťahalo tu študovať, ale bolo to veľmi ďaleko. Nevedela som si predstaviť, že by som tu bola niekoľko rokov bez priateľov a rodiny.

Dievčine som hrdo ukázala svoje fotky, ktoré som si kedysi stiahla do mobilu. Veľmi sa jej páčili a pochválila ma, že mám talent a že mi táto škola veľmi pomôže k tomu, aby som sa stala profesionálnou fotografkou. Znelo to fakt úžasne, ale predsa, musela som si to rozmyslieť, na čo som ale mala ešte čas dva roky. To mi úplne stačilo na rozhodnutie sa, či tu chcem, alebo nechcem prísť.

„Páči sa ti tu, však?" otec ma konečne našiel, čo ma potešilo, pretože som si na chvíľu myslela, že ma tu nechal.

„Samozrejme, nadšene som povedala.

Nestihla som mu však povedať celý svoj názor, že si to ešte nechám uložiť v hlave, či chcem poslať o rok prihlášku, alebo nie. Skočil mi do reči celý vysmiaty, že sa veľmi teší, že tu budem s ním. Toto som vážne nechcela... Nepotrebovala som ďalšie starosti, pretože príliš predbiehal udalosti. Nechcela som mu však kaziť radosť, a tak som bola len ticho a usmievala sa. Chvíľu sme ešte boli na škole, no keď som už mala všetky potrebné informácie, rady a názory, odišli sme. Ani sa mi to nezdalo, ale vážne sme tam boli dve hodiny. Čas tam záhadne rýchlo plynul a ja som bola celkom hladná. Upozornila som na to otca, ktorý ma zobral do najbližšej reštaurácie. Nemohla som sa dočkať pravej talianskej pizze.

„Na čo máš chuť?" spýtal sa ma otec, keď sme si sadli za stôl a čašník nám hneď niesol menu.

„Určite chcem Pizzu, a čo ty?" odpovedala som natešene.

„To neznie zle," kývol ocko hlavou, „dáme si jednu spoločne?"

„Súhlasím," pritakala som.

„Capri?"

Len som spokojne prikývla hlavou a usmiala sa. O chvíľu prišiel čašník a otec mu povedal, čo chceme. Za ten čas, čo sme čakali na svoje jedlo, otec začal konverzáciu, ktorú som vážne neočakávala a ani nechcela. Mohol sa skutočne pýtať na čokoľvek, ale o Edovi som vážne nechcela rozprávať. Nechcela som byť zbytočne smutná, nechcela som na to myslieť a otec si vybral vážne nevhodný čas. No nemohol o tom vedieť a vlastne, ani nebude.

„Ide to dobre, veď vieš, stredoškolská láska," sílene som sa pokúšala o úsmev a myslím, že si to otec ani nevšimol.

„To som veľmi rád, vyzerá ako fajn chalan,"

„To teda je," pomyslela som si a snažila sa o to, aby si otec neuvidel moje vlhké oči.

Preto som sa ospravedlnila a šla nájsť WC. Opýtala som sa čašníka, kde majú toalety, no on sa na mňa nechápavo pozrel. Ani keď som povedala WC, nerozumel mi. Chytila som sa za hlavu. Napriek tomu, že som si myslela, že mi budu Taliani rozumieť, takéto základy predsa musel ovládať, veď pracuje v reštaurácii a turistov tu musí byť neskutočne veľa. Nechcela som sa vracať za otcom, pretože by mi povedal, že on mi to vravel, že mi nebudú rozumieť. Prekrútila som očami. Už som nevedela ako vysvetliť, že chcem ísť na toalety. A keď som sa tak porozhliadla okolo seba, žiadne som nevidela. Neskôr ale prišla záchrana v podobe akejsi brunetky, ktorá povedala niečo čašníkovi, ktorý sa len zasmial a ukázal kamsi prstom.