Photograph (Ed Sheeran)

21. kapitola

Viem, rozmýšľala som o pauze. :D A teraz to neni že rozmýšľanie, ja ju po poslaní tejto kapitoly oficiálne vyhlásim. :D Neznamená to, že prestanem písať, ale že prestanem chodiť na Watt. Viac menej nebudem pridávať kapitoly, čítať nejaké príbehy budem. :D A tak vás idem umučiť kapitolou a vy si budete musieť dllllho ale že dllllho počkať na pokračovanie. :D (+ asi dopíšem Dear Diary a celé vám to tu hodím) Príjemné čítanie teda. :3

21. kapitola

„To by som nerobila," upozornila ho Dia.

„Kašlem na to čo si myslíš. Idem tak či tak," zavrčal Kyle a odišiel.

„No ako myslíš..." odfrkla si čiernovláska a za jeho chrbtom na neho hodila škaredý pohľad.

„Ale aj myby sme mali pomaly ísť, nie?" opýtal sa Ed.

„Hej," prikývla som hlavou.

Kráčala som ku skrinkám, povzdychla som si a pozrela sa na miesto, kde bola tá Tracyna. Odchádzala bez tašky, preto som vedela, že ju má stále odloženú. Colette si ešte stále pamätala kód, preto bez problémov otvorila kladku, a tak sme jej mohli zobrať tašku. Dohodli sme sa, že jej ju odnesiem ja, pretože autom máme po ceste dom, kde býva. Kto vie, ako by sa bez nás dnes dostala ku svojej taške, kde má všetky svoje veci.

„To je milé, že jej beriete tašku," usmial sa Ed a chytil ma za ruku.

„Urobila by to isté, ak by sa stalo niečo podobné nám," povedala som a opätovala ryšavcovi úsmev, pri čom som sa mu pozrela do očí a žmurkla na neho.

Spolu sme odkráčali pred budovu, rozlúčili sa s dievčatami, ktoré šli domov, a tak som len ja s Edom čakala moju mamu. Teda aspoň som dúfala že po mňa príde.

„Nie je to náhodou tvoj otec?" spýtal sa ma Ed a ja som sa pozrela na cestu.

Skutočne tam stálo otcovo Suzuki a z otvoreného okna vykukovala jeho hlava. Prekvapilo ma to. Ešte nikdy po mňa do školy neprišiel.

„To je divné..." šepla som a približovala sa k autu.

„No čo, na čo čakáš? Nasadaj, nie?" zasmial sa otec a otvoril mi dvere.

Vymenila som si nechápavý pohľad s Edom, hodila zošit a Tracynu tašku dozadu a rozlúčila sa s tým ryšavcom. Objal ma a povedal mi, že sa mu mám ozvať a povedať mu, či na London Eye pôjdeme dnes, alebo zajtra. Netušila som, že to ešte stále platí. Na reč o tom nebol čas a tak som súhlasila a konečne nastúpila do auta.

„Vidím, že sa ti s ním ťažko lúči. Čo keby sme ho zobrali domov?" spýtal sa otec a mne sa na ústach roztiahol široký úsmev.

Stiahla som okno a s nadšením povedala Edovi, nech si nasadne dozadu. Vôbec neprotestoval, urobil čo som mu kázala, a tak sme mohli odísť. Keby po mňa prišla mama, možno by šiel peši.

„Takže vy dvaja spolu chodíte?" vypytoval sa ocko, no nezabudla som ho napomenúť, bolo to trochu trápne, keďže pozoroval Edovu reakciu v čelnom zrkadle.

„Áno," hrdo odpovedal ryšavec.

Pousmiala som sa, keď som počula ako to vyslovil. Bolo to veľmi milé.

„Oci?" preniesla som po chvíli do ticha.

Ocko len vydal neurčitý zvuk, ktorým mi -ako vždy- chcel dať najavo, nech poviem, čo chcem.

„Mohol by si potom zastaviť pri dome, kde býva Tracy? Potrebujem jej odniesť tašku. Býva na tejto ulici..." povedala som a sledovala jeho prekvapenú reakciu, keď som spomenula, že jej musím doniesť tašku.