Photograph (Ed Sheeran)

8. kapitola

:DDDDDDDDDDDDDDDDD

*los retardos* Ale nie, fakt. :D Som rada, že som sa aj napriek pár komplikáciám (tie napíšem dole na koniec) dostala ku dokončeniu 8. kapitoly, ktorú už píšem tuším od dovolenky. :D To je teraz jedno, hlavne chcem poďakovať Mitchie (alexmitchie) za krásny cover (yaaay), ktorý si tuším nechám na furt. :D Aj keď viem, že si sa sem ešte asi nedostala, tak či tak ti venujem túto časť. :3

8. kapitola

„Týždeň a tri dni,"

„Týždeň a dva dni,"

„Týždeň a jeden deň,"

„Týždeň. Už iba jeden týždeň a žiaden zázrak nenastal," povedala som si, keď som stále ležala v posteli.

Necítila som sa o nič lepšie a nemala som ani pocit, že by mi lieky, ktoré mi dal doktor -ku ktorému sme šli v pondelok- nejako zaberali. Viróza z nedostatku imunity mi vážne teraz veľmi "chýbala."

Po škole ku nám domov prišla Colette, ktorá mi doniesla úlohy zo školy. Snažila sa, aby na nej nebolo veľmi vidno, že sa na Imagine Dragons nesmierne teší. Tak či tak som to na nej videla, no nezazlievala som jej to. Je to moja smola, že nikam proste nepôjdem. Musela som sa s tým zmieriť. Colette to bolo ľúto, pretože svoje pocity na koncerte chcela so mnou zdieľať naživo a nie tak, že mi na druhý deň ukáže videá. Silno ma objala a povedala mi, že sa mi niekedy raz určite podarí dostať sa na ich nejaký koncert. Objatie som je opätovala. Povedala som jej, že to by bolo nemožné. Nesúhlasila so mnou, no ďalej sme túto tému nerozvíjali. O chvíľu už odišla a ja som si opäť ľahla do postele a pozerala do blba. Nič sa mi nechcelo robiť a na nič som nemala ani energiu. Keď mi mama doniesla jesť, zjedla som toho veľmi málo. Jednoducho som tú polievku nechala tak a viac sa jej ani nedotkla. Zavolala som mamku, nech to príde zobrať, pretože som si chcela opäť zdriemnuť, keďže sa nič iné nedalo robiť. Poriadne som sa zababušila do periny a zavrela oči. Snažila som sa zaspať, veľmi som to chcela a potrebovala, ale moje myšlienky sa nedali krotiť a ja som si začala uvedomovať, že teraz spať vážne nepôjdem.

Bolo to kvôli tomu, že sa moja myseľ -nechápem prečo práve teraz- upriamila na jednu osobu. Na chlapca, ktorý mi mysľou začal behať dosť často, na čo som si pomaly ale isto už aj zvykla. Chlapec, ktorý ma zrejme očaril jeho milým úsmevom, očami a správaním. Možno že ho veľmi nepoznám, ale viem, že ho mám čo raz radšej a radšej. Stalo sa to tak náhle. Stačil len jeden deň a ja som nechápala čo to má byť. Chcela som ho vidieť, počuť a znova mať ten čudesný pocit v žalúdku. Stále neviem prečo. Prečo on? Prečo ja? A vôbec, je to vážne láska, čo ku nemu možno o pár týždňov, možno mesiacov začnem hlboko cítiť?

Keď som sa viac zamyslela na deň, keď ma ten roztomilý ryšavec prišiel navštíviť, pochopila som, že ma má vážne rád a zrejme aj ja jeho.

„Len nechcem, aby jeden z nás bol sklamaný, ak by sa niečo nevydarilo. Alebo sme už teraz sklamaní, že medzi nami možno niečo nie je, po prípadne to nie je iba z jednej strany opätované? Tá strana som ja, alebo on? Neviem. Nedokážem to posúdiť, prečože moje pocity sú zmiešanejšie než kedykoľvek predtým. Bojím sa," vravela som si.

Bolo už načase, aby som sa prinútila na Eda toľko nemyslieť. Musela som naozaj prestať, aj keď to nebolo veľmi ľahké. Moje myšlienky boli naďalej na jeho úsmeve, perách, očiach, vlasoch a najmä na otázke: „Čo na ňom pre Boha vidím?" Najmä tu ide o jeho vnútro. Je tajomný, ale keď sa s človekom rozpráva viac, vidím, ako toho o sebe prezrádza viac. Tým človekom som ja, pretože som ho nevidela sa takto rozprávať s niekým iným. Maximálne s Kyleom, ktorý o ňom však isto všetko vie.