Photograph (Ed Sheeran)

20. kapitola

Oh, tak nejako vám dokopy prajem pekného Mikuláša čo bol, krásne a požehnané Vianoce, šťastný Nový rok a keď chcete, môžte aj vy mne + 5.1. som mala narodeniny. :D Ale tak to len okrajovo.
Presne tak, fakt dlho nebola žiadna nová kapitola... Proste bolo toho na mňa veľa. Osobné problémy + zmena školy atď atď. V každom prípade sa vám strašne ospravedlňujem a teraz si užite kapitolu. :3

20. kapitola

„No povedz Maureen, čo sa to deje?" spýtal sa riaditeľ.

„Urážajú ma, nedávajú na hodine pozor, tvrdia, že nemčina je, citujem: hovadina," vysvetľovala namosúrene a ja som sa zmohla len na prekrútenie očami.

„Ach jaj, nebudem sa k tomu vyjadrovať, ešte ma vylúčia zo školy, že si stojím za svojím názorom," povzdychla si Beth.

„Neboj, keď nie, vyhodia nás za to, že nejeme tie odporné obedy, čo nám tu dávajú. A precíť prosím ťa to moje ironické neboj, pretože oni to fakt urobia," povedala Colette a odfrkla si.

„Vidíš? A toto robia aj na hodinách!" sťažovala sa Catersonová.

„Hej a vy všetko zveličujete," nedala som sa.

„Vás sa na nič nikto nepýtal, Robertsová," skríkol riaditeľ.

„Volám rodičom. Všetkých z vás," dodal ešte prísnejšie.

„Všetkých z nás? Tak to asi nebude také jednoduché, pretože Catersonovej rodičia majú približne milión rokov." zasmial sa Ed.

To však Ed prilial benzín do ohňa. Riaditeľ bol rozzúrený do nepríčetnosti, až bol červený ako Catersonovej blúzka alebo Edove vlasy. Povedal "svojej milovanej kamarátke Maureen", aby sa pokojne vrátila do učebne a on to už vyrieši sám a to tým, že skutočne volal rodičom. Začal Edovými a skončil pri tých mojich. Neprekvapovalo ma, že nedvíhal ani jeden z nich. Mali určite práce až až. V kútiku duše odľahlo, že to ani po riaditeľovom márnom opakovanom skúšaní nevyšlo. Určite by bola mama ešte viac nahnevaná a to som fakt nechcela.

„Robertsová?" ozvalo sa po chvíli.

„No?" znudene som povedala a neochotne dvihla zrak na muža v stredných rokoch.

Predsa. Po toľkých minútach čakania som už nemala vážne na nič chuť, preto som stála opretá chrbtom o stenu Vedľa mňa bol Ed, čo mi dodávalo akú takú energiu.

„Uvedomujete si, že keďže mi nedvíha ani jeden z rodičov, tak tu budete musieť počkať, pokiaľ si po vás neprídu?"

„Čože?! Veď dnes máme až sedem hodín!" protestovala som.

„Veď to nedáva ani najmenší zmysel. To sa nemôže vrátiť do triedy a učiť sa?" ozval sa nahnevane Ed.

„Nie," štekol riaditeľ.

„Dobre, tak nie," stiahol sa ryšavec.

Nechcela som, aby v riaditeľových očiach vyzeral ako najväčší hlupák. Preto som bez strachu súhlasila s Edom, čo bola aj pravda, keďže jeho návrh dával väčšiu logiku, ako toho starého idiota, ktorý si myslí, že mu prejde s nami len tak zametať.

„V žiadnom prípade! Ja uznám čo je dobré a čo nie," kričal po nás.

Popravde som na to nemala nervy a v duchu sa modlila, aby moja mamka alebo otec zavolali naspäť, no vôbec sa tak nestalo. Po príchode rodičov -okrem tých mojich- čo boli zavolaní, som len sledovala predstavenie dejúce sa v malej miestnosti. Colettiny rodičia, Bethin otec a Edovi rodičia držali s nami, dokonca ma Imogen obraňovala. Zavolala mojej mame, ktorá to -na počudovanie- dvihla, a tak mohla nakričať na riaditeľa, čo si to dovoľuje. To mi prišlo od nej veľmi milé, akoby sa snažila napraviť ten včerajšok, alebo také niečo. Nemohla som zadržať smiech, pretože pohľad na starého pána v okuliaroch, ktorý naberá na tvári červenú farbu, bol úplne super, priam som si to užívala.