Photograph (Ed Sheeran)

7. kapitola

Aha ku čomu sa vaša Rochelle dostala! Áno, presne tak, ku novej časti Photograph. :D Lebo keď sa vraciame vždy z večere o desiatej, tak Peťka píše aj do polnoci. :D Po prípadne keď mám čas po obede. :D To to je prvá a posledná časť čo posielam z dovolenky, pretože už iba dnes a zajtra prežiť toto desné peklo a už vo štvrtok ráno ideme domov... Juhú. :D Dobre ok... ,koniec trápností, príjemné čítanie. :3

7. kapitola

Otvorili sme si dvere do nášho domu a vošli dnu. V dome bolo podozrivo ticho. Väčšinou sa naši hlasno zhovárali, no teraz nie. Dokonca ani v rovnakej miestnosti neboli. Keď som sa vyzula a nakukla do každej miestnosti, zistila som, že otec bol stále v obývačke -pozeral telku- a mama bola v kuchyni za stolom. Popíjala kávu a čítala si noviny. Mave šla hneď hore, neskôr aj ja za ňou. Nechcela som sa nikoho vypytovať že čo sa deje. Bola som radšej ticho, tiež som si nechcela robiť zbytočné prúsery. V mojej izbe som si aj s foťákom ľahla na posteľ a nerobila absolútne nič. Po chvíľke som však musela odložiť foťák na poličku a ísť si po pohár vody, keďže som poriadne vysmädla. Cestou naspäť -aj s pohárom- ma na schodoch zastavil mamin hlas.

„Rachel? Môžeš ešte prísť sem na chvíľu?"

„Eh... Hej," odpovedala som, otočila sa a vrátila sa naspäť do kuchyne, kde stále sedela mama za stolom.

„Už iba týždeň a päť dní, že?" zamrmlala si popod nos, za ten čas, čo ja som si položila pohár na stôl.

Vedela som o čo ide. Koncert Imagine Dragons. Naštvalo ma, že ma s tým uštipačne provokuje.

„Mami, budem rada, ak mi to nebudeš pripomínať. je nemožné že by sme teraz zohnali lístky," nahnevane som povedala a bola na odchode z kuchyne naspäť do mojej izby, no cestu mi skrížil otec, do ktorého som vrazila.

„Prepáč oci, nechcela som," ospravedlnila som sa mu bez jediného pohľadu do jeho smaragdovo zelených očí.

Počula som jeho slabí chichot, no to som už bola na strede schodov.

„Sakra, voda!" zanadávala som si v izbe, kde až tam som si spomenula, že som ten pohár s vodou nechala v kuchyni.

Nič iné ako sa tam vrátiť a zobrať si ho mi neostávalo. Pohľadom mojej mami, ktoré ma prepaľovali za to, že som ich zrejme vyrušila v dôležitom rozhovore som sa Bohu žiaľ ani teraz nevyhla. Vyšlo zo mňa len tichučké: -"Pardon, nenechajte sa rušiť."- a odišla som naspäť. Dúfala som, že mi už vážne nič iné netreba, aby som opäť nepobehovala po dome ako splašená hus. Ku tomu som nechcela ešte viac dráždiť mamu.

Už tak ku večeru, približne o pol šiestej večer som uznala za vhodné, že by som sa mala osprchovať, po prípadne okúpať. V kúpeľni pri pohľade na prázdnu vaňu som nezaváhala ani na chvíľu a okamžite som ju šla naplniť vodou. Aby toho nebolo málo, prišla ma skontrolovať mama so svojimi rečami, že mám byť opatrná, vodu nemám vypustiť a nemám ju mať až po vrch. Ako stále som len prekrútila očami, ako by mi to hovorila po prvý krát -čo nie. Pustila som kohútik, aby sa pomaly vaňa naplnila teplou vodou. Za ten čas som zapla som rádio, ktoré bolo položené -ako stále- na okne a vložila doň CD-čko s pomalými pesničkami. Pri umývadle som sa pozrela na seba do zrkadla a hodnú chvíľu hypnotizovala moje modrosivé očné dúhovky.

Bol čas sa vyzliecť, no pri uteráku som si všimla akýsi náramok s oranžovými korálikmi vyzerajúce ako vnútro rozpoleného pomaranča striedajúce sa s korálikmi divného predĺženého tvaru srdca -tiež oranžovej farby. Pomedzi ne boli zelené malé okrúhle koráliky. Napadlo ma, že môže patriť Mave, ale ona náramky nenosí -rovnako ako ja. Keď som sa tak zamyslela, jediný komu mohol patriť bol Ed, čo na neho sedelo. Náramky nosí skoro stále a má ich dokonca niekoľko. Zrejme si ho tu zabudol aj s tým oblečením a doteraz som si ho nevšimla.