Photograph (Ed Sheeran)

16. kapitola

Pridávam kapitolu a hneď si idem prepisovať poznámky do školy, lebo vymeškať školu kvôli chorobe na celý týždeň je riadny masaker. Takže užívajte si kapitolu, drela som na tom, aby som ju postla ešte dnes. :D Príjemné čítanie. :*

16. kapitola

„No tak čo, ideš?" opýtala sa ma mama.

Zaváhala som.

„Imogen mi vravela, že sa Ed necítil dobre, preto ani nešiel do školy, tak by si mu mohla priniesť niečo na pozdvihnutie nálady," usmiala sa na mňa.

„Pre Eda. Robím to pre neho. Aj pre mňa. Pre nás. Nádych, výdych," vravela som si v myšlienkach.

„Hej, pôjdem s tebou," ledabolo som zo seba dostala túto vetu.

Pôjdem za Edom a ospravedlním sa mu. A keď ma pošle do čerta, má právo sa na mňa hnevať. Určite sa ho moje správanie dotklo.

Namiesto premýšľania čo mu vlastne poviem, som prezerala skrinky nad kuchynskou linkou a hľadala niečo sladké. V jednej som našla odložené Jaffa koláčiky.

„Môžem mu doniesť toto?" mávla som s balíkom koláčikov, aby si to mama všimla.

„Kľudne, ale nečuduj sa, keď na teba bude Mave kričať," zasmiala sa mama.

Netrápilo ma to. Hlavná vec, že niečo tomu ryšavcovi prinesiem a neprídem za ním s prázdnymi rukami.

Prešiel mi po chrbte jemný mráz a v bruchu som pocítila nepríjemné bolesti, keď som vychádzala s mamou von a smerovala -peši- ku domu Sheeranovcov. Po ceste som nervózne bubnovala bruškami prstov po obale od Jaffa koláčikov. Desať minút cesty, ktorú sme prešli mlčky sa mi zdalo krátko na to, aby som si dôkladne premyslela čo Edovi poviem. V podstate som si nepremyslela nič. Nevedela som, čo by som mu povedala, ak by som ho hneď stretla. A jedno obyčajné prepáč by isto nestačilo.

„Zrejme si ty prišla za Edom a nie za mnou. Je hore vo svojej izbe," povedala mi Imogen, keď sme sa s ňou privítali v hale.

Asi na mne bolo veľmi vidno ako nechcem počúvať ich debaty. Preto som sa usmiala a utekala hore po schodoch. Prešla som po dlhej chodbe, až som zastavila pri privretých bielych dverách. Srdce mi bilo ako o život, no napriek tomu som sa zmohla na hlboký nádych, ktorý ma ako tak upokojil. Zaklopala som na dvere a dúfala, že budem môcť vstúpiť dovnútra.

„Áno?" ozvalo sa z miestnosti slabým hlasom, ktorý nemohol nikomu inému patriť, než Edovi.

Otvorila som teda dvere a nazrela do jeho izby. Oproti bola Edova posteľ, na ktorej ležal a čítal si knihu. Tuším bol ňou tak zaujatý, až sa ani neunúval obzrieť sa, že kto to ku nemu zavítal.

„Ahoj," opatrne som sa ozvala a urobila pár krokov vpred.

„Rachel," vyšlo z neho natešene a zabuchol knižku.

Položil ju na stôl, ktorý stál vedľa postele a posadil sa. Nespúšťal zo mňa zrak. Tváril sa, ako keby ma nevidel večnosť.

„Doniesla som ti Jaffa koláčiky..." preniesla som do ticha a položila koláče na jeho pracovný stôl ku knihe.

„A... Ako sa máš?" koktavo som sa ho opýtala, keďže nijako nereagoval na to, že som mu niečo priniesla a odstúpila ďalej, aby som pri ňom nebola príliš blízko.

„Mám sa už lepšie. Včera to bolo strašné," odvetil s úsmevom.

„Pozri, ak to bolo kvôli mne, tak ma to strašne mrzí. Zachovala som sa ako úplná krava. Prepáč," ospravedlňovala som sa mu.