Photograph (Ed Sheeran)

12. kapitola

Hello! :D Opäť sa hlásim s ďalšou kapitolou. :3 Dnes nemám náladu sa na začiatok nejako veľmi vykecávať, tak len prajem príjemné čítanie. :)

12. kapitola

„Nie, ani náhodou," namietala som.

„Ale nie, fakt, kúpim ti ho," nedal sa.

„Prečo? Prečo mi ho chceš kúpiť?" opýtala som sa ho.

„Možno preto, že celkom poznám tvojich rodičov a viem, že ti ho oni nekúpia," odpovedal mi.

„Moje namietanie bude veľmi zbytočné, však?" pozrela som sa naňho s nadvihnutým obočím.

„Presne tak,," nahodil úsmev, pri ktorom som sa takmer roztopila.

Ed si vytiahol z vrecka čiernu peňaženku a zaplatil dvadsať libier chlapíkovi za pokladňou. Ten tričko pekne zabalil do tašky a podal mi ho. Poďakovala som a otočila sa smerom ku rodičom a Mave, ktorí už na mňa netrpezlivo čakali.

„Takže sa ti predsa len splnil tvoj sen, ako vidím," ozval sa Ed po krátkom tichu, keď ma nasledoval.

„Hej," spokojne som prikývla.

Chcela som toho povedať viac. Poďakovať mu, ale naraz sa všetky slová vytratili ako nič, preto som sa zmohla len na obyčajné -hej-, po ktorom sa Ed len pousmial. Povedal mi ešte, že ma nájde a budeme spievať, kričať a jačať spolu. To ma rozosmialo, preto som sa na znova nezmohla na žiadne slová. Jemu to ale iste stačilo, keď pomedzi môj hlasný smiech zamrmlal niečo v zmysle: Budem to brať ako súhlas. Krátko na to odišiel za svojimi rodičmi a bratom Mattom.

„To ti vážne kúpil to tričko?" šepla mi Mave, keď som ku nej prišla s úsmevom na perách.

„Sledovala si nás?" vyčítavo som na ňu pozrela.

„Áno," s miernym smiechom pokývala hlavou zo strany na stranu.

„Oh ty jedna mala... Ale.. Hmh... Nemôžem tomu ani ja uveriť." s ešte širším úsmevom som si povzdychla.

„Počkať... To vážne si do neho zaľ..." nestihla dopovedať vetu, musela som jej skočiť do reči, pretože bola až príliš hlučná, čo podľa mňa nebolo vôbec dobré, pretože Ed bol neďaleko nás a kľudne to mohol počuť.

„Pššt! Ticho!" rázne som povedala. „Áno."

„Takže ty a Ed Sheeran? Pre Boha, prečo?" vyvalila na mňa jej olivovo zelené oči.

„Medzi mnou a Edom nič vážne nie je. Aspoň zatiaľ nie, ale nič si ani nenamýšľam," snažila som sa jej to ako tak vysvetliť.

„Prečo? Pretože svet v jeho prítomnosti je podľa mňa vždy krajší, keď som pri ňom, môj žalúdok napadne päťsto tisíc motýľov, kolená sa mi podlamujú. Je to proste pre mňa ten pán dokonalý, najmä aký je milý, zlatý, pozorný, usmievavý a talentovaný," prezradila som jej.

„No páni. Takto som ťa ešte v živote nepočula rozprávať," povedala mi, keď sme šli hore po schodoch smerom ku obrovskej miestnosti s pódiom, kde sa mal koncert úžasných chlapíkov začať o hodinu.

„Veru, už niekedy ani ja samu seba nespoznávam. Akoby som to nebola ja. Až tak veľmi láska mení ľudí?"

„Pýtaš sa ma to, ako keby som bola nejaký dospelák. Čo ja viem... Ale jedno je isté. Ty si zaľúbena až po uši Rachel," mykla plecami a pozrela sa mi do očí.

„Niečo na tom bude," zamrmlala som si a nasledovali sme rodičov, ktorí hľadali nejaké vhodné miesto na státie.

Ľudí tam nebolo ani veľa, ani málo, no dosť na to, aby sme mali menší problém so státím tak, aby sme aj niečo videli.