Photograph (Ed Sheeran)

22. kapitola

Haha, máte pocit, že sú letné prázdniny? :DD Ja nie.

Ale nie, fakt. Myslela som, že tu pauzu vydržím dlhšie, ale nie. :D Proste to nešlo. Čiže vám teraz posielam novú kapitolu, tak si ju užite. :D 

22. kapitola

„Niečo vymyslím, pretože toto znie vážne," povedal Ed.

„Hej je to vážne..." smutne som odvetila.

„Hneď som tam," oznámil mi a zložil.

Zrejme sa musel veľmi ponáhľať, keďže k nám prišiel za necelých pätnásť minút. Potešila som sa, keď som zdola započula jeho hlas a kroky, ako kráča po schodoch smerom k mojej izbe. Napriek mojim slzám som sa pousmiala a okamžite pribehla k dverám, keď sa v nich zjavil a silno ho objala.

„Ani si nevieš predstaviť aká som rada, že si prišiel," povedala som.

„To bola maličkosť. Chcem, aby si vedela, že nech sa deje čokoľvek, vždy tu budem pre teba a neopustím ťa," šepol mi do ucha a následne mi venoval letmý bozk na pery.

Kútiky pier som opäť dvihla do mierneho úsmevu, no stále mi bolo strašne do plaču. Sadla som si s Edom na posteľ a snažila sa mu vyrozprávať to, čo som počula. Určite som nevyzerala najlepšie, poznala som svoju tvár veľmi dobre a vždy, keď som plakala chytala červenšiu farbu. Na to som však úplne kašľala a ďalej nariekala pri Edovom boku. Snažila som sa však aby nás nebolo počuť, pretože posledné čo som chcela, bol niekto z mojej rodiny s otázkou čo mi je.

„Mala som pravdu..." fňukla som.

„Presne... A ja som sa hlupák snažil, aby si si to prestala namýšľať," nespokojne povedal Ed a chytil sa za hlavu.

„Neobviňuj sa. Práve že som rada, že si sa o to snažil. Tým menej som na to myslela," uviedla som ho na pravú mieru, pretože sa mi nepáčilo, ako si nadával za to, čo som nepokladala za zlé.

„Tak či tak ma to veľmi mrzí. A keby sa dalo s tým niečo urobiť aby si ty a ostatní netrpela, urobil by som čokoľvek," vyriekol a chytil moju dlaň a priložil si ju k perám.

Vtisol na ňu jemný bozk, až mi telom prebehli zimomriavky. O chvíľu som ju presunula na jeho líce a pohladila ho. Dívala som sa mu priamo do očí a neprekážalo mi, že mi slzy rozmazávali výhľad. Jeho modré dúhovky boli stále jasné aj v šere, ktoré vládlo v mojej izbe, napriek zavietenému svetlu. Bol to krásny pocit, aj keď mi ho kazil kŕč v hrdle a plačúce oči. Cítila som sa naozaj šťastne, že je tu so mnou a pomáha mi.

„Chceš vedieť čo som si vymyslel, aby ma pustili naši ku tebe?" po chvíli sa ozval s menším úškrnom.

„No na to som veľmi zvedavá," vrátila som mu úškrnok.

„Vraj potrebuješ vysvetliť matiku,"

„Čože?" vybuchla som od smiechu.

„Som rád, že som ťa tým pobavil," usmial sa na mňa.

„A ja som zas rada, že ťa mám," povedala som mu a objala ho.

Pohladil ma po chrbte, no naše objatie dlho netrvalo. Odtiahla som sa od neho, zapozerala sa na dvere a hlasno si povzdychla. Kiež by to, čo som počula nebola pravda a všetko by bolo tak, ako kedysi.

„Môžeš mi niečo sľúbiť?" spýtal sa ma Ed a dotkol sa môjho pleca.

Pozrela som sa na neho a utrúsila: „Keď to bude v mojich silách..."