Photograph (Ed Sheeran)

15. kapitola

Ahahaha, choručká Peťuška pridáva kapitolku! :D Nemám chuť sa rozpisovať, takže len príjemné čítanie, Photographisti! :D

15. kapitola

S návalom sĺz som utekala domov. Chcela som kričať, plakať a utiecť od reality, no všetko ma veľmi obmedzovalo, preto som to len dusila v sebe. Nešlo to zo mňa von, musela by som byť sama, ale to bolo nemožné.

Mave si doma všimla, že som nejaká čudná. Len som jej povedala že som unavená a stresujem z písomky. To jej postačilo na to, aby sa ma už nič nevypytovala a nechala ma v pokoji odísť do svojej izby. Tam som si pustila v rádiu -ako vždy- CD Imagine Dragons a sadla si na posteľ.

„Keby všetko bolo inak. Keby ma nepobozkal dnes a keby som nebola taká hlúpa a neodišla, aj keď sa ma snažil zastaviť," rozmýšľala som.

Všetko sa to totálne pokašľalo. Neočakávam, že to bude také ako bolo predtým. Možno že už nebudeme kamarátiť. Budeme na seba v škole nemo pozerať a v myšlienkach sa nám budú premietať tie krásne chvíle čo sme spolu prežili. A kľudne ich mohlo byť aj viac, keby som bola na to pripravená. No nebola som a všetko sa to zrútilo ako domček z karát. Najmä na druhý deň ráno som pocítila silné pichnutie pri srdci, keď som si v škole všimla jeho prázdne miesto. Nebol tam, a to ma neskutočne ubíjalo. Nemohla som sa mu ani ospravedlniť a skúsiť to, či by sme to nemohli vymazať a pokračovať ďalej, ako keby sa nič nestalo. Možno že by s tým ani nesúhlasil, veď spomienku -najmä takú spomienku- človek tak rýchlo nedokáže vyhodiť z hlavy.

„Fíha, Rachel. Tá tvoja esej je krásna," pochválila ma Natasha na hodine angličtiny, keď si prečítala esej, ktorú som tlačila o deviatej večer.

„Ďakujem," poďakovala som s jemným úsmevom.

„O čom si písala?" drgla do mňa Colette.

„O priateľstve a rodine, čo ma vždy podrží," skleslo som odpovedala, pretože sa moje myšlienky znova upriamili na Eda a jeho obrovskú podporu.

A teraz je možno všetko preč. Úplne.

„To je milé," zoširoka sa usmiala, no ja som mala stále utrápený výraz.

Na dejepise som písomku napísala na plný počet bodov, čo ma úplne prekvapilo, keďže som stále nedokázala na nič iné myslieť, len na Eda. Možno to bolo práve kvôli tomu, kto vie. Ešte že biológia a fyzika uplynuli tak rýchlo a nasledovala moja obľúbená telesná. Tam som si mohla trochu vybiť svoje emócie poctivým a tvrdým cvičením, ktoré mi len prospelo.

„Výborne Robertsová. Dnes ti to ide skvelo. Zaslúžiš si jednotku," usmievala sa učiteľka.

„Oh, ďakujem... veľmi pekne," zadychčane som jej poďakovala a zabehla si ďalšie kolečko.

Keď som skončila, rovno som mohla ísť do budovy, osprchovať sa a ísť na obed spolu s Tracy, Colette a Diou, ktoré ma počkali.

„Rachel, viem že máš rada telesnú, ale toto som od teba nečakala," prekvapene sa ozvala Dia na chodbe, keď sme kráčali smerom ku jedálni.

„Podľa mňa v tom niečo bude," zamrmlala si Tracy.

„Vieš, že nám môžeš povedať všetko?" dodala Colette.

Kývla som nesmelo hlavou a pozrela sa Colette -ktorá stála vedľa mňa- do očí.

„Áno viem a preto to aj urobím," povedala som a všetko dievčatám vyrozprávala až v jedálni, keď sme sedeli za stolom.