Photograph (Ed Sheeran)

11. kapitola

Už zase zanedbávam PPL a pridávam nové časti pre Photograph za ten čas, čo pre Pieseň pre lásku mám napísane ani nie tri strany. :D Skvelé Peťa. :D Kapitola by vás mala potešiť, neviem, dúfam v to. :D Je opäť venovaná Kerynke, pretože fakt si o venovanie nik nepožiadal. :D Ok, príjemné čítanie. :*

11. kapitola

„Ticho! Nie je to na smiech," zvrieskla učiteľka a ja som si capla dlaňou po čele, pri čom nemohol chýbať bolestný povzdych.

Nejako sme už museli vydržať to trápenie celú hodinu, dokonca aj druhú, keďže po matematike nasledovala Angličtina -pochopiteľne s tou istou učiteľkou.

„Ešte dávno som vám povedala, že o mesiac odtiaľto odchádzam... Milí moji žiaci, ja tu už nebudem od zajtra," povedala nám a zvesila hlavu.

„A prečo vlastne?" opýtal sa niekto.

„Dôchodok," odpovedal na otázku hlas, ktorý nemohol patriť nikomu inému, ako Edovi.

Všetci sme sa na neho pozreli. Neunúval ani dvihnúť zrak, so širokým úsmevom sa bavkal so svojim peračníkom.

„Sklamem vás pán Sheeran, nie je to kvôli dôchodku, ale sťahujem sa do Canady, preto," povedala to s takým presvedčením, ako keby to niekoho zaujímalo.

Celú hodinu trepala o tom, ako jej budeme veľmi chýbať a hlavná vec, že nám dala za domácu úlohu do zajtra napísať trojstranovú esej na tému -Dobrý pocit.

„Hahaha, keby že môžem, tak napíšem aj desať stranovú esej o dobrom pocite, že už odtiaľ zmizla," zasmiala sa Colette krátko po zvonení keď učiteľka odišla.

„Colette, nebuď zlá," uchechtla som sa a pripravila si veci na ďalší predmet, ktorý prešiel ako voda, spolu s ďalšími hodinami.

Dia sa s nami vôbec nebavila, preto sme znova šli ja, Tracy, Colette, Ed a Kyle do jedálne spolu. Dnes sme si sadli len na chvíľu, na obed bol nejaký prívarok, z ktorého sa mi napínal žalúdok len čo som sa naň pozrela. Tácky sme šli rýchlo odniesť a pobrali sa ku skrinkám.

„Dneska to medzi vami krásne iskrilo," usmiala sa na mňa Colette a zaklipkala očami.

„Vážne si myslíš, že by z toho niečo bolo?" váhavo som sa opýtala.

„Dúfam, že si robíš srandu teraz," pozrela sa na mňa vážne.

„Nie. Prisahám," obranne som dvihla ruky.

„Nemyslím, ja viem. Je to na ňom tak strašne vidno, až to nie je možné. A ty by si sa tiež mala krotiť, pretože láska ku nemu z teba priam srší," rypla do mňa.

„Ticho!" so smiechom som povedala a spolu s hnedovlasou Colette šla ku východu školy, cez ktorý sme sa dostali von. Prekvapilo ma, že pri chodníku na mňa už mama čakala. Zvyknem na ňu čakať ja, nie to ona na mňa. Rozlúčila som sa teda s Colette a Tracy, ktoré postávali pred školou. Eda a Kylea nikde nebolo.

„Ahoj, Rachel. No poď, nasadaj. Mám pre teba prekvapenie," povedala mi mama celá natešená a ja som ju len poslúchla.

Keď som sa ale zamyslela nad jej slovami, ostala som zaskočená. Mama pre mňa nemávala často prekvapenia. Navyše, nemám ich rada. Lepšie by bolo, keby mi človek priamo povedal na čo sa mám tešiť, vtedy som spokojnejšia a nerobím si zbytočné nádeje čo by to mohlo byť. Možno že by som to ani nebola ja, keby mi hlavou nepreblesklo to, že predsa sa stal zázrak a oni mi kúpili lístok na Imagine Dragons. To ale bolo veľmi nemožné, preto som povedala len tiché -fajn- a sledovala cez okno cestu domov, ktorá aj tak netrvalo dlho. S maminým šoférovaním už vôbec nie.