Photograph (Ed Sheeran)

10. kapitola

No jop jop, 10. kapitola (WTF mne napísalo 110 :DDDD) Photograph a nemyslím si, že čo v nej je napísané je nejké špeci. :D V podstate, malo byť, ale potom pozerám, wot osem strán (a ešte to malo pokračovať) je na jednú kapitolu dajako moc, nechcem vás zabiť. :D Čiže som to skrátila na šesť strán, aj keď to bolo ťažké. :D No nič no, koniec rečí, kapitola je venovaná  LittlePiggy69

Nemala si ešte venovanie, tak ti ho dávam. :) Príjemné čítanie všem. :3

10. kapitola

„Kedy máš byť doma?" opýtal sa ma Ed, keď sa vrátil.

„Keď ide o učenie, tak je to jedno," odpovedala som.

„Prečo?" dodala som otázku.

„Len tak, že či mám ešte čas ti niečo zahrať," usmial sa.

„To myslíš vážne?" žasla som.

„Hej, poď ideme," povedal a mávol rukou smerom ku chodbe.

„Počkať, ty mi nezahráš na gitare?" sklamane som sa ho opýtala.

„Nie, ale na klavíri. Problém?" nadvihol obočie a zase som sa mala chuť roztopiť, pretože to bolo úžasne roztomilé.

Pokývala som len hlavou náznakom nesúhlasu a dvihla sa z jeho postele. Bola som dosť nervózna, čo som ale na sebe nechcela dať najavo. S Edom sme prešli chodbou a neskôr aj schodmi a halou až ku dverám, vedľa ktorých bol ten krásny hnedý klavír, čo pri pohľade naň mi hlavou prebiehali vždy -ako aj keď som sem prišla- myšlienky nad tým, že aké to je, keď Ed hrá a spieva. Ryšavec si konečne sadol za klavír na širokú stoličku s tým, že mám ísť ku nemu. Chvíľu som protestovala, ale keď mi povedal nežným tónom, že sa nemám hanbiť a o nič nejde, premohla som strach a sadla si vedľa neho, pri čom mi do nosa udrela jeho vôňa. Usmiala som sa a čakala na ten moment, kedy už konečne položí svoje prsty na biele alebo čierne klávesy klavíra a začne hrať. Srdce mi silno búchalo, pretože naše náhodné dotyky -keď sa mrvil na stoličke- boli tak trápne, ale mala som ho sto chutí ešte raz objať, držať jeho ruky, hladiť jeho -bielu- tvár a vidieť keď sa červená a takmer ladí s jeho vlasmi, čo bolo vždy také roztomilé, povedať mu, že je neuveriteľné čo so mnou urobil behom ani nie štyroch týždňov. Že mi nevadí, že nemá veľa kamarátov, že je ryšavý a možno nie najkrajší a štíhly. Mne to neprekáža.

Zhlboka sa nadýchol, akoby mal predomnou trému, čo vôbec by nemusel mať, nadvihol svoje ruky, vytiahol si rukávy na tmavozelenej mikine a položil dlane na klávesy klavíra. Prišiel ten krásny moment, keď konečne zahral prvé akordy, neskôr zahral krátku melódiu pravou rukou doprevádzanú akordmi ľavej ruky. Trvalo to možno desať sekúnd, kým som pozorovala iba jeho prsty, chodiace po klavíri. Okamih, ktorý nastal som viac nečakala ako áno. Otvoril svoje ústa a začal spievať, to ma dohnalo ku nemému úžasu, pretože mi stačilo jeho jediné prvé slovo, aby som bola odhodlaná povedať: „Milujem tohto talentovaného ryšavého človiečika, ktorý krásne spieva."

Ale to len ostalo v mojej mysli, povedať to som sa veľmi bála. Myslím si, že by prvý krok mal urobiť chlapec, nie dievča. Možno že toto sú vážne prvé kroky, ale aj povedať čo ku mne vážne cíti by mal povedať on. Možno že sa toho nedočkám, čo ak on ku mne nič necíti? Alebo čo ak áno a je len proste srab? Bojí sa, že by som mu lásku nemohla opätovať?

„Your smile and your memory. Simply eases me to sleep. In my ear while the whispering. Melts my heart on every beat," táto časť ako každá z tej pesničky bola veľmi čarovná tým jeho sladkým hlasom ako med, ktorý bol krásny aj v nižších aj vo vyšších tónoch.