Photograph (Ed Sheeran)

19. kapitola

Už ani neviem po akej dlhej dobe sa znova hlásim s novou kapitolou. Nechcem, aby ste si mysleli, že nechcem tento príbeh písať, ale fakt, niekedy nie je čas a ani chuť, pretože stresy majú nadomnou nadvládu. Takže som strašne rada, že sa mi podarilo dopísať túto kapitolu a opraviť ju čo najskôr. :) Užite si ju, je venovaná vám všetkým, ktorý Photograph čítate a máte ho radi. :)

+ hore ako obrázok je krásne umelecké dielo od Sašky. :D (som to proste musela spomenúť na začiatku, aby ste vedeli. :D )

19. kapitola

Netrvalo dlho, kým som sa ponorila do ríše snov, ani kým som sa zobudila z nepríjemného sna. Pomaly som otvorila oči a pozrela sa na Eda, ležiaceho pri mne. Nič ho nezobudilo, dokonca ani to, ako som sa mrvila vedľa neho, pretože spánok neprichádzal a neprichádzal. To mi nebolo veľmi príjemné, pretože som chcela zaspať aspoň na malú chvíľu. Aby som si ďalej odpočinula, no musela som sa zmieriť s tým, že ostanem hore a odísť z postele budem môcť až potom, čo sa Ed prebudí.

To sa stalo, až keď sa do miestnosti cez okno dostalo kúsok svetla a do vnútra vstúpila Imogen. Čakala som horšiu reakciu na to, že nás uvidí ležať vedľa seba, pretože toto mohlo znamenať skutočne čokoľvek. Edova mama sa len usmiala, všimla si, že ja som hore a nežným hláskom zobudila ryšavca, ktorý po otvorení oči vyzeral dosť zmätene. Porozhliadol sa okolo seba a potriasol hlavou.

„Dobré ráno," opäť prehovorila a s Edom sme jej poprianie dobrého rána vrátili.

„Raňajky vás už čakajú na stole, takže sa chytro prichystajte," povedala a hneď aj odišla.

Pozrela som sa na Eda, ktorý mi venoval pohľad so širokým úsmevom.

„Asi by sme už fakt mali dvihnúť naše lenivé rite a ísť sa chystať," preniesla som do ticha po chvíli.

„Máš pravdu, ale ešte chvíľu to počká,"

„A to akože prečo?" spýtala som sa a z ľahu sa dala do sedu.

Ed ma napodobnil a pozrel sa mi priamo do očí, pričom ho ani náhodou neopúšťal jeho milučký úsmev. Potom mi dlaňou chytil ľavé líce, naklonil sa ku mne a pritisol svoje pery na tie moje.

„Teraz je to už skutočne dobré ráno," usmial sa ryšavec, pričom ma hladil palcom po líci a moje ruky boli pohodlne položené na jeho pleciach.

„To je veľmi milé, ale naozaj by sme už mali ísť," zachichotala som sa.

Ed prikývol hlavou náznakom súhlasu, postavil sa, s čím pomohol aj mne. Neskôr sme sa dohodli na tom, že ja sa prezlečiem v kúpeľni a on vo svojej izbe a stretneme sa dole v kuchyni.

Tak som si teda vzala svoje tričko a nohavice a hneď odišla do kúpeľne. Tam som sa rýchlo prezliekla, opláchla si tvár a nakoniec sa zadívala na svoj odraz v zrkadle. Červené vyrážky na čele a lícach mi trochu naháňali strach -a určite nie len mne. Nič som s tým nemohla urobiť, len nad tým myknúť plecom.

„Dnes to bez Make-Upu vydržím. Prirodzená krása je na prvom mieste. Aj keď sa vyrážky za krásu nerátajú, hádam neumriem od hanby," upokojovala som sa, aj keď mi to veľmi nešlo.

Odišla som z kúpeľne, prešla po chodbe, neskôr aj po schodoch a dostala som sa do haly, z ktorej som sa premiestnila do kuchyne. Ed tam ešte nebol, tak som si sadla za stôl a počkala ho. Až keď prišiel, tak sme sa spoločne pustili do raňajok.

„Kde je vlastne tvoja mama a ostatní? Veď tu boli ešte predtým, než sme sa prezliekli, nie?" opýtala som sa Eda s plnými ústami.

„Matt išiel po svoju priateľku a tak vlastne chodia spolu do školy, otec šiel do práce a mama tiež. Vždy to tak je, že som tu chvíľu sám," vysvetlil mi.