Photograph (Ed Sheeran)

14. kapitola

Mnó lásky... Ahaha. Tešte sa. Nebudem vás naťahovať dlho, prajem len príjemné čítanie ako vždy. :3

14. kapitola

Sedela som v kuchyni za stolom a nervózne nechtami klopkala po stole. Bolo mi hneď jasné, že sem určite nepríde presne o druhej. Ani z ďaleka to nebolo na čas, keďže boli dve hodiny a dvadsať tri minút, keď niekto silno zaklopal na naše dvere. Otvoriť stihla Rose, ktorá sa rozhodla, že bude s nami celý víkend. V momente som sa postavila a sledovala sestru.

„Ahoj, praješ si niečo?" opýtala sa, keď otvorila dvere.

„Ahoj. No... Ja... Prišiel som po Rachel," povedal a začal si žmoliť rukáv na modrej mikine.

„Teraz tu niekde tuším bola..." zamyslela sa Rose a porozhliadla sa po dome, až pohľadom zastavila pri mne.

„Tam je," kývla rukou mojim smerom a Ed nakukol hlavou do domu.

„Ahoj," pozdravil ma s úsmevom.

Jeho úsmev mi prišiel veľmi vtipný, preto som nezadržala svoj chichot.

„Čau," odzdravila som sa mu a zamávala, pri čom som sa približovala ku dverám.

Z vešiaka som si zvesila kabelku, ktorú som si rovno prehodila krížom cez telo a bola pripravená odísť.

„Tak teda ahojte a majte pekný deň," rozlúčila sa s nami Rose.

Vyšla som z domu a kráčala s Edom na najbližšiu zastávku. Tá našťastie nebola ďaleko, ale autobus mal prísť až o desať minút. Tie zdĺhavé minúty sa Ed rozhodol využi rozhovorom:

„V pondelok budeš písať tú písomku z dejepisu, že?"

„Hej a ku tomu musím napísať tú trojstranovú esej," povzdychla som si a pozrela sa do zeme.

„Ak chceš, tak ti s tým učením môžem pomôcť. Nie som veľmi dobrý v dejepise, ale viem aké tam boli otázky. Navyše, tiež musím urobiť tú esej," navrhol mi.

Zodvihla som zrak a pozrela sa na jeho rozžiarenú tvár. Nemohla som nesúhlasiť, veď sa vraví, ber, keď dávajú. A hlavne som si cenila, že to bol práve Ed, do ktorého som sa tak bezhlavo zamilovala.

„Zajtra po kostole by to hádam šlo," usmiala som sa.

„Tak dobre," oplatil mi úsmev.

Zvyšné minúty čakania na autobus sme strávili mlčky, len sme sa občas na seba pozreli. Trápne ticho pretrvávalo aj počas jazdy autobusom, až kým som si nespomenula na lístky.

„Hej, Ed, vravel si mi, že vybavíš lístky, nie?" štuchla som do neho ramenom, keď sme sedeli vedľa seba na sedadlách.

„Vravel, ale nejako sa mi to nepodarilo," mykol plecami.

„Ty si retard. Čo ak nás chytí revízor?" snažila som sa zachovať chladnú hlavu, ale nedalo sa to.

„V sobotu po obede?" nadvihol obočie a zadíval sa na mňa.

„Bože môj... Ale ak nás predsa ten revízor chytí, tak máš problém ty, nie ja," povedala som mu a prekrížila si naštvane ruky na hrudi.

„Kľud, neboj sa. Mám všetko pod kontrolou. A taktiež to už mám odskúšané," snažil sa ma upokojiť.

Prekrútila som očami a ďalej sa s ním o tom nezhovárala. Mala som si ten lístok radšej vybaviť sama a nemusela som prežívať stresy. Ešte že zastávka najbližšie ku Leicester Square nebola ďaleko.