Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

11. Jack

Venujem: @NinusDolnikova, @KatkaKatiUrbanov, @DarkQween_666, @sarblana123, @elik1234, @TimiStyles1D, @NatliaBeov, @xoxoSindy...

„Pššt," priložil si ukazovák na ústa. „Čo tu robíte Emma?"

„Ja, ja..." vôbec som nevedela čo mu na to povedať.

„Ako si sa vlastne dostala von?" čudoval sa Heinrich.

„Bolo otvorené."

„A prečo si preboha celá mokrá?" na to som mu radšej tiež neodpovedala. Nech sa nepýta hovadiny, ale nech ma radšej vpustí dnu. Našťastie ďalej už neoťálal a odomkol dvere. S radosťou som zbehla dnu a rovno do svojej izby. To bolo strašné! Teraz bude vedieť, že ja som zabila tú bláznivú Valériu. Nechcem ísť znovu na samotku. Budem si to s ním musieť nejako vybaviť. Alebo ho mám ísť zabiť?

Prezliekla som sa do suchého a prečesala si vlasy. Našťastie Petra sa ma na nič nevypytovala. Ešte stále sa so mnou nebaví. Sedela za stolom a zase niečo čmárala do svojho tajného zošita. Asi by som si aj ja mala založiť denník. Neviem či by bolo však vhodné si zapisovať všetko. Čo ak mi ho niekto nájde pokiaľ budem žiť?

Bolo na čase, aby som išla von. Dúfam, že sa Heinrich nešiel pozrieť k bazénom.

„Ideš aj ty?" namierila som otázku na Petru.

„Príde pre mňa Denis," aha, takže pre ňu príde Denis, akoby mi ju mal odviezť s autom. Vtipné.

Zabuchla som za sebou dvere a v duchu som dúfala, že Petra vyskočila z kože. Potmehúcky som sa usmiala. Pri dverách postával Heinrich už s pár pacientmi. Teda iba s troma. S jednou ženskou okolo tridsiatky a s dvoma chlapmi. Jeden z nich bol celkom fešný a mladý. Ešte som ho tu nezahliadla. Postavila som sa vedľa neho a drgla doňho plecom.

Pozrel sa na mňa s jeho modrými očami. Najprv si ma premeral od hlavy po päty a až potom sa mi prihovoril.

„Hm pekná," síce iba poznamenal, ale aj to stačí na začiatok. „A vieš vôbec behať? Nie, že sa ti tie prútiky zlomia," ozval sa len tak z ničoho nič. Vôbec som to nečakala. Čo si on akože myslí? Nie som žiadna padavka a určite nie som ani taký chrt ako bola Valéria. Veď je to hnusné.

„Budeš veľmi milo prekvapený."

„Som Jack," predstavil sa mi a vzápätí mi podával ruku. Stisla mu ju a predstavila sa.

„Konečne ste dorazili. Len na vás sme čakali," privítal Heinrich Denisa s Petrou a potom odomkol dvere a my sme mohli vyjsť von. Viedol nás cez celý dvor až k antuke.

„Máme tu nováčikov, tak vysvetlím aj im ako to tu prebieha. Bežíme spolu. Všetci po kope. Poklusom. Môžeme sa pri tom rozprávať, ak to budete zvládať. Beh trvá jednu hodinu."

To by som mala zvládnuť. Poklusom sa to dá.

Dali sme sa do poklusu. Všetci boli ticho. Vonku panovala tma. Čerstvý vzduch prúdil priamo zvedľajšieho lesa, ktorý je hneď za plotom. Užívala som si beh. Vedľa mňa bežal Jack. Pred nami Denis s Petrou a za nami Heinrich so ženou a s tým druhým chlapíkom.

„Vidím, že nejakú výdrž máš. Už to je viac ako pol hodina," pochválil ma Jack.

„Ďakujem. Ja som ti to hovorila."