Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

18. Antisociálna porucha osobnosti

Venujem: sarbrown, AaryaCross11, TatianaHarniov, Laiqua, Bru_Mik1, ivaa140, TerkaChmrov, __saja__, sima141, DaDallka, Potvorka-Bubi, onlyMirai-chan, ---Mellark---.... /mala by som vás vypisovať všetkých čo píšete komenty, ale je to na dlhó, takže vždy je to venovanie práve pre vás ;-)/

Skôr, než pôjdem na raňajky chcela by som stihnúť Waltera v jeho kancelárii. Čo najrýchlejšie som sa na seba navliekla krátke čierne šaty a roztrhané pančucháče. Vlasy som si nechala voľne rozpustené, len som ich roztrapatila. Bolo na čase vyraziť. Petra ešte spala. Bolo dosť skoro ráno, dúfam, že Walter už bude u seba.

Prišla som na prízemie, kde majú kancelárie všetci doktori. Zaklopala som na Walterove dvere a stisla kľučku. Dvere sa otvorili a našla som Waltera pohĺbeného do spisov.

„Poď ďalej Emmka," ani nezdvihol hlavu. Ako mohol vedieť, že som to ja?

Zatvorila som za sebou dvere, obišla jeho stôl a postavila sa k nemu.

„Sadni si oproti," prehodil vecne.

„Nechce sa mi," otočila som si ho k sebe. Ešteže sedel na kancelárskej stoličke, na ktorej sa dalo točiť.

Posadila som sa mu na kolená a prehodila si ruku okolo jeho krku.

„To by sme nemali Emma," vedela som, že ho rajcujem. Už sa z toho nevykrúti.

„Magor!" zdvihla som sa a odtlačila ho.

„Tak prečo si prišla?"

„Načo si mi daroval ten zošit s perom?"

„Aby si si mohla zapisovať všetko čo sa ti honí hlavou."

„A ty by si si to potom prečítal?"

„Nie. Ak by si mi to ty sama nedoniesla. Čo si si o mne myslela?"

„Len to najhoršie, Macko," naklonila som sa k nemu a lícom sa obtrela o to jeho. Dúfam, že mal krásny výhľad na moje poprsie. „A ešte jedna vecička. Ja naozaj nebudem chodiť na sedenia s Keilom! Prosím ťa Walter nerob mi to ťažkým. Budem ťa poslúchať. Ja chcem, aby si ma mal na starosť ty."

„Nemaj strach stále zapadáš podo mňa," objal ma okolo bokov a posadil na seba.

„Včera som hovorila so svojím otcom," priznala som sa mu.

„To ma teší Emma, ale už by si mala ísť. Mám ešte kopu roboty, keď budem mať čas, tak prídem za tebou a môžeme sa o tom porozprávať. Vezmem ťa na čerstvý vzduch dobre? Budeš sa musieť, ale poriadne obliecť vonku je mínus päť," iba som prikývla. Čerstvý vzduch mi určite pomôže pretriediť si myšlienky. „Ďakujem Walter."

„Mne nemusíš ďakovať. Uži si deň," odprevadil ma k dverám. Chytila som mu ruku a pobozkala ho na hánky a odišla.

Bol už čas, keď sa začali podávať raňajky, tak som si to namierila do jedálne. Na stole sme mali šálky s kakaom a s vianočkou. Potešila som sa. Tú dobrotu som už nejedla hádam sto rokov.