Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

23. Smutný Walter

Venujem: Gabika55,  Lucy_NotPug,  Potvorka-Bubi,  SimcaKovacova,  Ninaopoov,  petsxx, __saja__,  ---Mellark---,   ninnip1,  veronika214,  _PANADOLKA_,  My_Psycho_Life, Coolmousemia, Lottinka, forgotten_ess ...

***

Zaklopala som na dvere otcovej izby. Netrvalo dlho a otvoril. Pozval ma dnu a opäť sme sedeli vedľa seba na jeho ustlanej posteli.

„Deje sa niečo?" opýtal sa ma hneď ako sme si sadli.

„Pamätáš sa keď som sa ťa pýtala na Satana?"

„Áno. A?"

„Ja, Peťa, Hanni..." nedopovedala som, lebo mi skočil do reči.

„Čo ste zase robili s Hannim?"

„Ešte nič. Hanni, Niko.." zase ma prerušil.

„Neželám si, aby si sa s ním stretávala. Nie je ako my!" vôbec mu nerozumiem. Prečo tak strašne nemusí Nikolaja?

„Niko a ty. Chceme vyvolať Satana," dokončila som nakoniec a nevyjadrovala sa k tomu.

„Zbláznili ste sa? Neviete aké je to nebezpečné?"

„Nič sa nestane, ak budeme postupovať podľa pravidiel a takže veríš naňho?"

„Neviem či verím, ale ja sa s vyšším silami nebudem zahrávať!" povedal rázne a tým chcel ukončiť túto debatu, ale ja som to nenechala len tak. Začala som mu rozprávať o mojej príhode na cintoríne.

„To je choré. Chúďa moje, ale nemôžeš sa teraz spoliehať na to, že Satan je na tvojej strane iba za to, že pred tým si bola obeťou," krútil hlavou.

„Chcem počuť iba odpoveď. Ideš s nami do toho či nie?"

„Idem. Máte všetko čo k tomu potrebujete?"

„Chýba nám už iba obeť. Stretneme sa večer o jedenástej pod schodmi na prízemí dobre?" a s tým som odišla z jeho izby. Stačí nájsť už iba vhodnú nepoškvrnenú obeť. Musím sa začať pri raňajkách obzerať okolo seba, aby som natrafila na tú najlepšiu osôbku.

Sadla som si do jedálne k prázdnemu stolu a sledovala okolie. Zatiaľ sa nikto vhodný neobjavil. Ešte len začali prichádzať pacienti. Medzi nimi som zbadala Denisa s Petrou. Ako sa len dokážu stále vláčiť spolu? Úprimne mi je ľúto Denisa a Hanniho tiež nemám nejak moc v láske. Možno už mal byť dávno dva metre pod zemou.

Neprešlo ani desať sekúnd a už sa skláňali nad mojím stolom.

„Vieš čo sa zase stalo?" vyhŕkli obaja na mňa.

„Viem," nemá význam im to zatajovať.

„Ty?" neverila Petra. Nikolaja radšej do toho nebudem zahŕňať.

„Obe? Aj tú kuchárku, aj tú ženu s rovnakou poruchou ako máme my dve?" jemne som prikývla a Petra sa začala rozplývať. Ani sa nebudem pýtať odkiaľ majú tie informácie. Henrich je ich informátor aj keď som ho tu ešte nevidela odkedy som vyšla zo samotky. Čo vlastne teraz robí, keď sú zrušené športové aktivity? Mal by čo najrýchlejšie zmiznúť zo zemského povrchu.