Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

35. Šok

Venujem všetkým, hej aj tebe čo máš dnes narodky /všeeee naaj/  a idete to čítať aj keď je to krátke, ak chcete tak si to prečítajte až o pár dní neskôr, pretože zajtra večer už letím a neviem kedy bude nová časť. 

 🔪 🔪 🔪

Opustila som priestory piateho poschodia s tým, že neznámy chlapec mi sľúbil, že sa o nič sám nepokúsi. Neviem či mu môžem veriť a či náhodu to všetko niekomu nevykecá.

Chcela som sa vrátiť na izbu, ale ešte stále som z toho nemala dobrý pocit. Po dlhej dobe som radšej zavítala do spoločenskej miestnosti, kde väčšina pacientov čítala alebo drvila šach.

Samí stereotyp. Je mi z toho zle. Z tohto všetkého tu. Z týchto chorých nezmyselných ľudí. Smrdia a správajú sa nepochopiteľne. Jeden starý muž sedí v kúte na hojdacom kresle a rozpráva sa sám so sebou. Na čom by nebolo nič čudné, ak by pri tej konverzácii nepoužíval ruky. Ako jedna hovorí druhej. Fakt choré. A tá žena čo stojí pri okne a v presných intervaloch vyklopkáva na sklo. Ide ma z toho drbnúť a ešte tá monotónna hudba do toho. Veď, ak by som tu mala tráviť čas každý deň, tak aj ja sa picnem.

Zaujímalo by ma, kto našiel telo mŕtveho Waltera a ako sa pri tom zatváril a či už vôbec vypratali jeho kanceláriu. Tiež mi nejde do hlavy, kde len môže byť Heinrich. Možno tu pracuje iba cez leto, keď sa chodí von a na plávanie. Škoda. Určite by niečo vedel a povedal by mi to. Veď predsa je tiež na Jakubovej strane a keďže ja som jeho veľká láska, tak by nemohol ani zaváhať.

Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť a zistím ako je na tom Walterova kancelária. Inak by ma veľmi zaujímalo, kto ma teraz bude mať na starosť. Dúfam, že nie ten Izidor. Blé.

Na chodbe nebol nikto ako vždy. Postavila som sa k Walterovím dverám a stisla kľučku. Dvere sa prekvapujúco otvorili. No kancelária bola prázdna. Nezostalo v nej nič. Ani skriňa či tá pohodlná pohovka. Prečo to muselo doslova všetko vypratať?

„Emma," strhla som sa pri začutí svojho mena. Našťastie to bol iba Keil, tak ma neukrižuje. „Vieš, že tu nemáš čo hľadať."

„Čo sa stalo? Kde je Walter?" hrala som svoju hru, akože ešte vôbec o tom netuším.

„Em, je mi to ľúto, ale Walter. Walter zomrel."

„Nie." Pokrútila som hlavou a spadla som na kolená a začala potichu nariekať. Keil si ku mne čupol a objal ma.

„Všetko bude dobré. Neboj." Ja som len naďalej krútila hlavou. Divadielka mi idú neskutočne dobre a on mi to ešte verí. Mala som chuť sa začať rehotať ako blázon, ale prekusla som ten nával smiechu čo sa mi chcel vydrať s pod hrdla.

„Čo sa mu stalo?" pretrela som si dlaňami svoje uslzené oči a potiahla som do seba vytekajúci sopeľ.

„To ťa nemusí zaujímať."

„Prečo museli vypratať jeho kanceláriu?"

„Ach, Em. Ty nedáš pokoj však? Walter bol závislý na drogách. Našlo sa tu nespočetné množstvo drôg. Všade. Pod pohovkou, kobercom, skrini, v zásuvke, za radiátorom. Bol zúfalý. Zo strát svojich detí a manželky. Je mi to ľúto, ale teraz je už na lepšom mieste. Zase sú všetci spolu. Poď lebo prechladneš. Odprevadím ťa na izbu dobre?" snažil sa ma postaviť na nohy. Nakoniec to vzdal a zodvihol ma do náručia. Prevesila som si ruky okolo jeho krku a schúlila sa na jeho ramene ako malé decko a nariekala som mu tam.

„A nemohli by sme ísť niekam inam?" navrhla som. Nechcela som sa mi ísť do tej izby a nie to do postele, ktorá je poškvrnená.

„Prečo?"