Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

26. V Satanovom zajatí

Podarilo sa mi pridať už dnes časť, len pre vás! Píšem ako ďábel, keď sa mi chce. Hm to je iba tak raz za čas! :D Užívajte, čítajte a nechajte sa odviazať pri komentoch.

Venujem: Nel081, beeuskaa_, Potvorka-Bubi, SimcaKovacova,   AaryaCross11,  NatliaBeov,  LilaLilus,  emabaloghova, SyrMonka007, SaroSemiankoo a aj Vám ostatným, veď viete, tí ktorí vždy píšete komentíky ;-)  ♥

***

Opar okolo nás sa začal vytrácať. Trvalo chvíľku kým všetok zmizol a ja som sa mohla poobzerať na vôkol seba. Pristáli sme v kruhu, tak isto ako sme stáli v Nikolajovej izbe. Satan znovu spustil svoj neodpustiteľný škrekot porovnateľný so smiechom.

Nachádzali sme sa vo veľkej sále, ktorá bola tmavobordová až čierna. Horelo v nej nespočetné množstvo ohňov, nad ktorými boli povešané staré, obrovské kotle miestami až hrdzavé, v ktorých bublala nejaká tekutina. Pri jednom takom sme stáli. Chcela som dnu nakuknúť, no len čo som sa postavila na špičky, tak tekutina začala bublať ešte viac a skoro ma ošpliechala. Radšej som sa vzdialila do bezpečnostnej vzdialenosti. Okolo nás prechádzali ľudia, celkom ako my. Nik z nich nebol čudnejší než sám stelesnený Satan. A však nikto sa pri nás nepristavil. Dokonca sa mi zdalo, že si nás vôbec nevšímali a mali nás na háku. Alebo nás naozaj nevideli?

„Vítam Vás v mojej tajomnej temno zázračnej ríši zvanej Peklo. Len pre tých najhorších. Pre tých, ktorý si to zaslúžia. Ako sa na vás pozerám ste zmätený. Práve sa nachádzame na spoločenskom námestí, ktoré je dlhé a široké niekoľko kilometrov. Pod mojím ochranný krídlom je množstvo ľudí od vás smrteľníkov, tam vyššie medzi nebom a zemou. Inak by sme sa sem nepomestili. Ak sa pozriete za seba, tak zbadáte prvý tunel z množstva ostatných, z ktorých sa dá vyjsť do chodieb. V pol oblúkových chodbách sa nachádzajú príbytky pre každého obyvateľa mojej ríše. Každý smrteľník, ktorý sa ocitol v mojej ríši, je tu právom. Získal nesmrteľnosť a na veky sa stal mojim osobným sluhom. Ak by ma niekto neposlúchol uhorel by v jednom z týchto kotlov. Tým by sa oslobodil a ten váš Boh hore by ho prijal medzi seba. Počúvajte ma!," dupol si nohou Satan, zatiaľ čo my sme sa začali pohybovať po blízkom okolí a pozorovať toto námestie plné obyčajných ľudí. Vrahov? Násilníkov? Drogovo závislých? Alkoholikov? Výtržníkov?...

„Vaša kamarátka je zradkyňa. Vy naivné sprosté deti ste si mysleli, že ste všetci na tej istej vlne. Mýlili ste sa a spravili ste obrovskú blbosť. Ako som hore povedal, zostanete v mojej ríši celých dvadsaťštyri hodín," nemo som pokrútila hlavou. Hlavou mi prebehlo neuveriteľné množstvo myšlienok. Nemôžeme tu predsa tak dlho zostať. Na klinike nás budú hľadať. Čo si pomyslia, keď nás nikde nenájdu? A potom keď sa tam po celom dni a noci vrátime? Zas ma zavrú na samotku? Čo spravia Nikolajovi, ak zistia, že bol v tom aj on. Vyhodia ho? Je mnoho otázok, ale žiadne odpovede. Sme v poriadnej kaši. A zajtra, teda už dnes som mala oslavovať svoju sedemnástku. Čo ak ma príde niekto navštíviť. Miesto návštevy a darčekov nedostanem nič. Maximálne tohto tu nepríčetne chorého Satana. Prečo som ho len chcela vyvolávať? Naozaj som taká sprostá ako si to myslí aj celý personál na klinike. Hlavne Walter a Keil.

„Satan," skočila som mu do reči: „buď k nám zoviehavý a pusť nás po šiestich hodinách. Nemôžeme sa tu tak dlho zdržať. Hore budeme mať problémy a veľké! Hlavne ja! Dobre vieš, že nie som najlepší svätec! A veru samotky mi už stačilo. Nechcem tak pobudnúť ďalšie roky. Aspoň nám daj tých dvadsaťštyri hodín na splátky," Satan ma vytrhol z rozprávania, lebo ten jeho smiech sa mi po každým zdal hrôzostrašnejším a naháňal mi na tele zimomriavky.