Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

19. Zoznámenie

Venujem: haniska11,  emabaloghova,  Barbora111,  LivkaBoo,  tinkavacincila802,  EffieCressida,  Sima_B,  ---Nani---, NatliaBeov...

Nehovorila som nič. Iba s úžasom som pozerala ako Walter otvára veľkú železnú bránu s tlačítkom na automatiku a potom ju za nami zatvára. Teraz by bol vhodný moment utiecť, ale nespravím to. A Walter to vie, preto to využil. Nemôžem teraz opustiť svojo otca, keď som sa s ním konečne stretla. A ani som si toho s ním ešte moc neužila. Walter otvoril dvere na striebornom Mercedese. S poďakovaním som si sadla na sedadlo spolujazdca. Potom ich za mnou zabuchol, obišiel auto a sadol si vedľa mňa. Naštartoval a vyrazil. Kam ma len chce vziať?

„Kam by si chcela ísť?"

„Prečo to robíš?" vôbec som nerozumela jeho rozhodnutiu. Ešte som nepočula o tom, aby doktor vzal svojho pacienta niekam von. „Čo si povedal vedeniu?"

„To ťa nemusí zaujímať. Nie si rada?"

„Som."

„Tak?"

„Čo?"

„Kam by si chcela ísť?" zopakoval otázku druhý krát.

„Ešte som nikdy nebola v Nemecku, ale čo tak sa ísť niekde najesť, keď premeškám obed a aj tak som sa chcela s tebou rozprávať."

„A niekam do obchodu by si nechcela ísť? Môžeš si niečo vybrať na seba a zobrať to ako náhradu za ten nevkusný vianočný darček," očkom na mňa pozrel.

„Fajn. Máte tu nejaký metalový obchod a plus by som rada išla ku kaderníčke. Moje vlasy potrebujú odbornú pomoc."

„Ako si slečna praje. Obchod, obed a kaderníčka."

Zobral ma asi do najväčšieho metalového obchodu. Bol to úplný raj na zemi, ehm v Nemecku. Normálne by som sa tu dokázala ubytovať a tí sympatický metaloví predavači. Neviem čo bolo krajšie či oni alebo to čo mali na sebe. Byť tak normálnym človekom, vlastným takýto obchod a ešte by som ho zväčšila a pozývala hrať naživo každý piatok metalové kapely. Ako sen je to pekná predstava. Snáď niekedy v budúcom živote.

Nakúpila som si nespočetné množstvo tričiek, sukieň, pančúch, klobúk a dokonca aj dlhý čierny kabát s nášivkami kapiel. Jedine čo ma sklamalo bolo, že mi Walter nedovolil kúpiť reťaze a vybíjané náramky či opasky. Zato som ho prehovorila aspoň na päť čiernych sviečok, ktoré budeme určite potrebovať pri vyvolávaní Satana.

Čiastočne spokojná som vyšla z obchodu. Walter iba krútil hlavou, ale aj on sa usmieval. Bol zlatý. Oči mu žiarili. Aj by som po ňom skočila, ale vážne už neviem čo mám robiť. Nechcem zradiť Nikolaja a potom je tu ešte Jakub, ktorý je do mňa zaľúbený, teda aspoň to tak v liste písal. Kto vie. Len tie jeho posledného slová ma trápili. Uvidíme sa čoskoro. Kedy? Kde? Prečo sa vlastne unúva ísť za mnou. Mohol na mňa zabudnúť a nepratať sa mi do cesty. Veď spravil niečo neodpustiteľné a teraz toto. Čo si o tom celom mám vlastne myslieť?

V reštaurácii sme si objednali jedlo a zatiaľ čo sme čakali. Začala som mu rozprávať o rozhovore s mojím otcom. Walter iba prikyvoval a podľa mňa ma ani nepočúval.

„Nad čím premýšľaš?" opýtala som sa ho, keď nám konečne priniesli jedlo. Voňalo to výborne.

„Nad tebou."