Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

4. Prvé sedenie so psychológom Walterom

Venujem: @TimiSmilerka, @AaryaCross11 a @KatkaKatiUrbanov.

***

Predo mnou stál môj psychológ Walter a hneval sa na mňa, že po večierke behám po chodbách a hlavne po tej, na ktorej by som nemala byť aj keď som tu strávila šesť bláznivých mesiacov.

„Môžete mi mladá slečna vysvetliť čo tu robíte? Až tak sa vám páčilo byť na samotke, že sa tam chcete vrátiť?"

Zavrtela som hlavou. Nechcem sa tam už nikdy ocitnúť. Sklonila som hlavu do zeme. Walter sa dotkol môjho chrbta a jemne ma potlačil dopredu. V tichosti sme kráčali schodmi nadol až kým sme neprišli k mojej izbe.

„Prepáč. Je mi to ľúto," nevedela som čo mám povedať, tak som sa aspoň ospravedlňovala. Žiadne slová by nemali zmysel, iba by to zhoršili.

„Ľahni si. Možno to budeš mať prvé dni ťažké s novou spolubývajúcou, ale zvykneš si. Počkaj dám ti tabletku, aby sa ti lepšie spalo," začal sa hrabať vo vrecku plášťa pokiaľ nevytiahol balíček tabletiek a jednu z nich mi nepodal. Poďakovala som sa mu a skôr než stihol nazrieť do izby zabuchla som dvere. Tabletku som pustila na zem a vybehla som na balkón sa nadýchať čerstvého vzduchu. Balkón bol úzky a celý bol zamrežovaný, aby náhodou niekto bláznivý nevyskočil a nezabil sa. Prikročila som k mrežiam a dotkla som sa chladného kovu. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydychovala. Vzduch bol chladný, ale príjemný, čerstvý a hlavne svieži z lesa. Mesiac svietil vysoko na oblohe a hviezdy okolo neho žiarili. Aj napriek chladného vzduchu bolo vonku docela teplo. Ak by som teraz bola niekde doma napríklad s Nikolajom, tak by sme prespali pod holým nebom. Dokonale si to viem predstaviť. Prečo sa muselo všetko posrať? Prečo ma len ten Jakub musel zradiť? A ja tupá som mu dokonca verila! Už na začiatku som ho mala zabiť. Vedela som, že to nedopadne dobre. Lenže keď sa niekto začne ku mne správať kruto, tak moje srdce si poskočí a raduje sa. To nie ja som chybná. To moje srdce je pošahané!

Zostala som na balkóne pokiaľ sa Peťa nevrátila.

„Kde si bola?" zaskočene na mňa pozrela. Netušila, že budem hore.

„Nó... nikomu to nehovor, ale bola som s Denisom," lišiacky sa na mňa usmiala a skočila do postele.

Nepovedala som jej na to nič. Viem, že bola s Denisom, ale čo robili pri tej izbe? Čo chcú od človeka, ktorý je zavretý na samotke. Ako vedia kto tam je? A čo s ním majú?

Ráno som sa zobudila na zvonenie telefónu, ktorý si Peťa schovávala v zásuvke.

„Čau bráško," počula som ako sa ozvala do telefónu. „Hej, dali mi spolubývajúcu...Nemusíš sa báť je v pohode..... Dobre...Prídeš zajtra?....Škoda...Nijak sme nepostúpuli. Neodpovedá nám....Dobre, budem...Denisovi môžeme veriť. Neuveríš, ale pozná sa s tou novou...Nechcela mi to povedať...Tak ahoj v nedeľu."

„Dobré ráno," rozospato som sa zdvihla z postele a namierila si to do kúpelne. Ranná hygiena je to najdôležitejšie. Musím sa o seba starať. Neviem sa už dočkať zajtrajška. Ja uvidím Nikolaja! Nikto mi v tom nezabráni, aby som po ňom neskočila. Veď som ho nevidela pol roka.

Po raňajkách som išla na sedenie s mojim psychológom do jeho ordinácie. Zľahka som zaklopala na dvere a vstúpila som dnu. Walter stál pred oknom a s niekým telefonoval. Keď ma zbadal, tak rukou ukázal na čierny kožený gauč, aby som si sadla. Posadila som sa a oprela o bordový vankúšik. Musím mu uznať štýl. Čierna a bordová idú dokopy ako aj čierna s červenou a ja tieto farby zbožňujem. Zahrabla som si rukami do vlasov a trochu si ich našuchorila. Potriasla som hlavou, aby sa každý vlas usadil na svoje miesto. Keď som zdvihla hlavu, tak Walter už sedel predo mnou.