Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

40. Krv samá krv

Venujem všetkým pre ktorých je tento deň ťažký. Tak niečo na odľahčenie a samozrejme príjemné krvavé čítanie. 

Vy sa máte! Chodiť, tak opäť na strednú! :D 

🔪🔪🔪

Otec z tej skrini vytiahol Heinricha. Čo tu ten sakra robí? To nás ako celý čas odpočúval? O čo mu išlo? A čo s ním teraz? Tu a pred všetkými? Nemohol ešte chvíľu počkať, kým si preňho prídeme?Vôbec nám nezahral do kariet. Ako to urobíme teraz? Kto bude ochotný sa na to pozerať? Dovolí nám to obecenstvo? Budú sa pozerať? Alebo nám tiež pomôžu?

Každí pozeral na každého. Neviem či zaskočene alebo prekvapene. Ani neviem aký je medzi tým rozdiel. Ale ja som mala strašnú chuť po ňom skočiť a rozrezať ho za živa. Šmiráka jedného nepodareného! Nech si len nemyslí, že vyviazne z toho živý a ešte sa bude na nás priblblo škeriť. Ak niečo vyviedol, tak...Wrr!

„Čo s ním spravíme?" vyhŕkla ako prvá Melany. „Vy dvaja ste zabijaci, tak niečo s ním spravte!" súrila nás a ja som sa v duchu potešila, že nám to práve ona dovolila.

„A ja nemám pri sebe ihlu, ani niť," smútil Nikolaj nahlas. Ostatní len hlavami pokrútili, akoby on jediný spomedzi nás všetkých bol ten blázon.

„Emma daj sem ten nôž!" prikázal mi otec.

„Počkajte. To ho chcete skoliť tu? A čo potom s ním? Nepovedal by som nič, ak by sme mali práve teraz zdrhnúť, no my tu zostávame ešte jeden celucičký deň," sakra Florián má pravdu, ale iná možnosť aj tak nie je. Nemôžeme sa s ním len tak presúvať po chodbe.

„Dajte ho dole a nás si nevšímajte. Iba my si budeme vás," pokúsila sa o vtip Melany, ale moc jej to nevyšlo. Ja som si už brúsila zúbky. Otec ho zvieral po krkom. Dosť ma prekvapovalo, že Heinrich vôbec nebojuje. Čo je nafetovaný? Našiel niekde Walterove tajné zásoby?

„Tak kto ho dá dole?" nedočkavo som sa pýtala, až vtedy to Heinrichovi začalo dochádzať, keď som už pred ním stála a pred nosom mu držala svojho štíhleho pomocníka.

„Nie, nie. To nemyslíte vážne! Prestaňte som tu iba na Petryn príkaz," snažil sa z toho vyvliecť. To mi hneď mohlo dopnúť, že v tom bude mať prsty Petra, veď boli predsa komplitci.

„Smola Heinrichko, zrejme si netušil s akými prípadmi máš česť. No my si to dnes na tebe vychutnáme a ukončíme našu ďalšiu etapu života," vycerila som zuby a potom si jazykom prešla po hornej pere.

„Neflirtuj s ním," zhriakol ma otec s Nikolajom naraz. Nech sa nestarajú do môjho vábenia, vychutnávania vraždy, po ktorých vždy tak strašne túžim, túžim si žmoliť rúčky v ich krvičke. Som nedočkavá a nažhavená, chcem zahubiť celý svet! Chcem zabiť Heinricha!

Nemohla som ďalej odolávať. Nečakane som ho bodla nožom do brucha. Na čo sa on prehol a znovu si prdol ako v tej skrini, kde vypúšťal svojich nervóznych démonov.

„Melany podaj mi ponožku."

„Čistú alebo špinavú?"

„Nepýtaj sa voloviny a nejakú mi naval!"

Nikolaj to však stihol spraviť skôr. Zo zeme zodvihol moju špinavú ponožkua natlačil ju Heinrichovi do huby. Nech sa tam s ňou pekne zadrhne. Otec ho zložil k zemi, tak že Heinrich ležal na chrbte. Otec kľačal nad jeho hlavou a zvieral mu zápästia. Vôbec som nečakala, že sa otec, tak nabudí a drbne päsťou Heinrichovi do pravej lícnej kosti, až mu zuby zadrkotali. Myslela som, že sa mu aj skotúľajú von, ale nič sa nestalo, zrejme má dosť silný chrup.