Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

31. Petrin zošit

Venujem: SimaVerebesova, Nocna_Priserka,  Psicho-Girl, 8charlott8, Potvorka-Bubi,  lala152,  Gabika55, EmaBundschuhova, ---Nani---,  anonymouse9, Lucy_NotPug, SimcaKovacova,  __Fluffyunicorn__,  Coolmousemia  a Psycho_BabyGirl, taký neskorý darček, keďže mi to nevyšlo na tvoje narodky. Prajem príjemné čítanie.

☠ ☠ ☠

„Naháňajú ťa vlci?" povedal Walter, keď som mu vtrhla do kancelárie a zabuchla za sebou dvere, o ktoré som sa oprela. Našťastie som nikde nevidela ten jeho zázračný prášok. Aspoň niečo povzbudzujúce. Možno ho už celý vyšňupal.

Keď som sa uistila, že je všetko v poriadku, tak som sa rozvalila na Walterovom gauči a čakala na to, kedy on prehovorí ako prvý.

„Mám otázku alebo ky," začal a ja som len prikývla nech pokračuje. „Nespomínala ti niečo Petra s Denisom?"

„To, že je tu iba preto, aby ma sledovala?"

Videla som na Walterovi ako ho to zaskočilo. Vedel o tom. A tak isto, ani môj otec nemusí byť mojím otcom. Nikomu sa nedá veriť. A ja som bola zas taká naivná. Ani Walter nie je ten komu môžem veriť. Akoby sa mu páčilo, že jeho gay videá trónia na internete?

„Hovor! Ja už viem všetko. Jakub mi to povedal."

„Kde je?" postavil sa Walter zo stoličky pri svojom stole a prišiel až tesne ku mne. Prepaľovali sme sa pohľadmi. Až sa začal ku mne skláňať s vystretou rukou a priložil mi ju na krk, kde ju tuho zovrel. Začala som chrčať a odťahovať jeho ruku preč, ale bol silný. Zošuchla som sa na zem, ale ani to mi nepomohlo. Nie, moja smrť nemôže byť takáto. Satan sa určite mýlil. Ja ešte nezomriem. Mám toho ešte veľa pred sebou.

Vydýchla som si až vtedy, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Ďakujem Bože! Alebo Satan! Ďakujem za život, ktorý mi je určení prežiť naplno. Walter ma pustil a práve vtedy vstúpil do jeho kancelárie Keil.

„Deje sa niečo?" premeral si nás oboch, keď si všimol, že sa pohľadmi vraždíme. A ja by som ho v tomto momente naozaj zabila. A aj to spravím. Ku mne si nebude nikto dovoľovať. Aj tak je jeho život na prd. Stratil ženu aj deti, tak môže ísť za nimi. Možno tam bude mať jeho život lepší zmysel.

Napravila som sa a pokrútila hlavou: „Našli ste už Petru?"

„Všetko sme prehľadali a nikde nie sú. Nikto to nechápe. Je po nich už vyhlásené aj pátranie."

„Je možné, aby utiekli?" smerovala som otázku na Keila.

„Nie, ešte sa to nikomu nepodarilo. Preventívne sme museli informovať políciu."

„Ale prečo?" nechápala som.

„Čo prečo?" žeby Keil o tom nevedel? Pozrela som sa na Waltera, ktorý sa potmehúcky uškŕňal.

„Petra pracuje pre TA ako jej brat Jakub," vysvetlila som v skratke Keilovi, ten neveriacky krútil hlavou. Nemohol tomu uveriť.

„Mám stiahnuť vyhlásenie?" pýtal sa svojho nadriadeného Waltera.