Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

29. Návštevy

Venujem: NatliaBeov, SimcaKovacova, Gabika55, forgotten_ess, sarbrown, TerkaChmrov, ---Nani---, Agipka_2, LilaLilus, petsxx, ---Mellark---,  Evu3582,  __fluffyUnicorn__,  Lucy_NotPug, Potvorka-Bubi, anonymouse9, BLOARUKRAA1409 ...

☠ ☠ ☠

Keď som otvorila oči. Stála som v izbe u Nikolaja. Izba bola ponorená do šera. Sviečky boli vyhasnuté. Iba niekde na posteli sa váľal Petryn mobil, z ktorého stále dokola hrala tá istá pesnička. Schmatla som ho a vypla pesničku. Ten mobil má teda výdrž, keď vydržal hrať vyše šesť hodín.

Otočila som sa k skupinke. Otec nenásytne prepaľoval očami Nikolaja. Musím to ukončiť.

„Vypadnime. Niko poď nás pustiť. Aj tak by si už mal byť v kuchyni," chytila som ho za ruku a tak sme išli. Síce sme sa celú noc nevyspali, ale dúfala som, že to Niko nejako dá a my ostatný si môžeme hoc-kedy pospať. Niko priložil kartičku k čipu a pustil nás. Otec išiel napred tak rýchlo, že sa nám po chvíli stratil z dohľadu, aj tak som nechcela spomínať na jeho biely zadok.

„Rada som ťa spoznala," prehovorila Melany k Nikolajovi.

„Aj ja teba. Ďakujem za všetko. Snáď sa ešte niekedy stretneme," usmiala sa a odišla aj ona.

„Čo ste riešili?" vyzvedala som.

„Neskôr kráska," vtisol mi bozk na vlasy. „Idem, dobre?"

Pokrútila som hlavou, nechcela som, aby ešte išiel.

„Ale vieš, že by som mal."

„Myslíš si, že Ben je naozaj mojím otcom?"

„Prečo by nebol?" mykla som ramenami. Prečo nie? Walter by mi predsa nikdy neklamal.

„Máš pravdu. Prepáč, bola som v rozpakoch a v hlave sa mi hmýrilo množstvo čudných myšlienok," postavila som sa na špičky a bozkala ho na jemné pery. Než som sa od neho odtrhla, tak som mu ešte postrapatila vlasy a ušla som.

„Nájdem si ťa Potvora!" zakričal za mnou.

Ja som na rohu zase narazila do niekoho neželaného. Prečo zase ja? Prečo musím vždy do niekoho vrážať a ešte k tomu do tohto idividua?

„Emuška, znovu ty? To hádam musí byť osud," vysmiato hovoril Florián.

„Prepáč, ale teraz vážne nemám čas a ani náladu," obišla som ho a náhlila sa do izby. Ako len niekomu vysvetlím, že kde je Petra?

Bola som strašne unavená, tak som si len ľahla. Úplne som zabudla na Petryn zošit a na mobil, ktorý som po príchode do izby hodila na posteľ.

Zaspala som a prebudila som sa až, keď mi niekto zabúchal na dvere.

„Dievčatá?" začula som Keilov hlas, čo od nás chce.