Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

41. Sex po svadbe

Neviem čo som si mala myslieť. Trochu som sa aj obávala, že ho niekto prepadol, zaistil, odvliekol, zatiahol do našich sračiek. Dúfam, že to nie! To by ma zrazilo. Veď je to taký nevinný chlapec. Nezaslúži si ísť do väzenia.

Tentoraz otec zamieril ku schodom. Čo ma potešilo. Všade bolo ticho. Nikde nikoho. Možno Heinrich mal byť dnes tým, kto bude strážiť kliniku v noci. To nám zatiaľ vyhovovalo. Len, aby to zajtra večer nebol Dachdach. A ak by sa náhodou do toho zamiešal Keil, tak by sme ho museli odstrániť a nikto by nám v tom už nezabránil. Na prízemí sme zahli za roh a kráčali po dlhej tmavej chodbe, ktorá vedie do kuchyne. S pod dverí sme si všimli, že sa tam svieti. Čo mi zvýšilo tlak a srdce mi začalo búšiť tak silno, akoby sa chcelo prebúchať z môjho tela von. To som ešte nikdy nezažila. Začína to byť so mnou vážne zlé. Ach Niko, čo sa to len s tebou stalo. Snáď je všetko v poriadku. Otec stisol kľučku a otvoril dvere. Svetlo sa práve v miestnosti vyplo a počula som ako do seba narazili a vzápätí vyvreskli. Našťastie nie až moc nahlas. Nato sa svetlo zaplo a ja som konečne uvidela Nika živého a zdravého, no zato celého od krvi, dokonca aj jeho krásne bujaré blond vlásky boli celé červené, myslím, že by mu tá farba aj sekla.

„Čo si tu tak dlho robil?" vyštekol hneď naňho môj otec.

„Mal som spoločnosť, ale poradil som si. Až na malé detaily bol by som rád, ak by ste mi pomohli. Práve som chcel skočiť pre vás. Čavko Láska," nahol sa ku mne a bozkal ma. Bol to len taký jemný bozk, lebo otec sa na nás nepríčetne pozeral. Nechápem o čom sa chce s ním rozprávať.

Zaviedol nás teda do kuchyne a následne do veľkého mrazáku. Kde boli poukladané dve nohy, ruky, zadok, hlava, krk a telo, vnútornosti samozrejme z neho chýbali. Pravdepodobne ich pridal k Heinrichovým. Zapozerala som sa lepšie na hlavu toho dotyčného, pretože ma veľmi zaujímalo kto to je, ale nemohla som uveriť svojim očiam, že koho dal dole a sám.

„Ty si skolil Harryho Pottera?" vyhŕkla som. Niko na mňa pozrel a vytiahol kútiky úst dohora. Ja som nemohla a všetci traja sme sa zasmiali.

Otec ho chytil za rameno, až som spolu s Nikom nadskočila. Bála som sa, že čo mu chce spraviť.

„Máš odo mňa veľké plus. Teraz viem, že by si dokázal ochrániť moju Emmku," prekvapene som naňho pozrela. Niko tiež. Ani nevedel čo povedať, len sa zakoktal a povedal ďakujem.

„Budeme mať obed z čerstvých orgánov?" opýtal sa otec, zrejme sa mu zbiehali slinky.

„Na raňajky praženica z pečienky. Na obed zo žalúdkov bude nejaký perkelt a na večeru zo zvyškov ostatných orgánov bude hojnosný guláš."

„Bude to jedlé pre nás?" opýtala som sa.

„Malo by byť," síce dosť ma neubezpečil, ale verila som mu.

„Ako sa ti ho vlastne podarilo dať dole, kde si ho zohnal?"

„Tak to by som si aj ja rád vypočul."

„Rád vám to rozpoviem, ale najprv treba toto vziať preč a taktiež sa musím osprchovať. Veď mi tá krv, ani z vlasov nepôjde dole," sťažoval sa.

„Dobre choď sa osprchovať, Emma nech ide tiež, ja sa zbavím tohto tu a za polhodinu u mňa."

„Nemali by sme sa už otec vyspať? Veď sú tri hodiny ráno, za chvíľu sa všetci prebudia a my sme ešte ani oka nezažmúrili."

„Pokiaľ viem ty si si tie oči už na vyše hodinu zatvorila. Len tak sa rozhovoru nevyhnete a navyše treba ešte odpratať tú krv vo vašej izbe Emma."

„Tak fajn ideme to s Nikom umyť, osprchovať  sa a potom prídeme."

„Tak sa mi to páči, idem tie končatiny dať k Heinrichovi a vy už bežte."