Vrahyňa 2: V psychiatrickej liečebni

1. Nová izba

O šesť mesiacov neskôr

Celých šesť mesiacov som bola zavretá v jednej izbe s posteľou a záchodom. Nikde ma nechceli pustiť. Nonstop niekto stál pred mojimi dverami a dohliadal na mňa. Dokonca aj jedlo mi podávali iba cez dvere. Celý šesť mesiacov som nebola na čerstvom vzduchu. Iba v tejto zatuchlej šedej izbe bez ničoho. Úplne bez ničoho. Dokonca aj moju sponku mi zobrali.

Presne pred šiestimi mesiacmi som sa pokúsila o útek, ktorý sa mi samozrejme nepodaril. Chytili ma hneď pri schodisku na prízemí, kde z ničoho nič sa predo mnou objavila nejaká bláznivá starenka, ktorá sa nedala utíšiť a vkuse kričala. Netrvalo ani desať sekúnd a už k nám pribehol personál. Hneď ako ma zbadali, tak ma chytili a ťahali preč. Prv ma však celú prezreli a zobrali mi moju jedinú spásu. Bola som vtedy vo veľmi zlom stave. Stále som iba kričala, búchala na dvere, nejedla som. Chcela som späť svoju nezáväznú slobodu a ďalej zabíjať. Hlavne Jakuba. Prisahala som, že keď sa odtiaľto dostanem moje prvé kroky budú smerovať za Jakubom, ktorého zabijem, tak ako ešte nikoho. Je to zradca. Celú tú dobu ma vodil za nos. Neznášam ho. Keď si len naňho pomyslím striasa ma.

Asi mesiac som trčala v tej bielej miestnosti. Po desiatich dňoch som sa upokojila, lebo som už nevládala. Na to za ďalších dvadsať dní ma dali na túto izbu. Síce je o trochu väčšia, ale o nič lepšia. Až na to, že je tu posteľ a záchod.

Práve musí byť vonku skoré ráno a dnes je ten deň, keď ma majú premiestniť do ďalšej izby. Za posledných päť mesiacov som bola úplne v kľude na nikoho som nevybehla, nekričala som a dokonca som jedla a rozprávala sa so psychológom a psychiatrom, ktorý ma zvyknú raz týždenne navštevovať. Správajú sa ku mne priateľsky a ja k nim tiež. Chcem sa odtiaľto dostať čo najskôr. Aj som sa ich na to pýtala, ale oni mi povedali, že to nevidia ružovo za to čo všetko som postvárala. Ak ma odtiaľto pustia, tak ma zavrú do väzenia. To som sa dozvedela asi o mesiac neskôr čo som už bola v tejto izbe. Začala som sa správať trochu psychicky narušene, aby si stále mysleli, že nie som úplne v pohode a že som trochu mimo. Radšej zostanem tu, než by som mala ísť do vezenia a ak sa to vezme z druhej strany stále je väčšia nádej utiecť s tadiaľto.

Dnes po pol roku ma chcú dať medzi ostatných pacientov. Teším sa. Nie pre to, aby som ich mohla zabiť, ale neuškodí mi trochu rozptýlenia sa. Dokonca budem mať aj povolené návštevy, ktoré bývajú každú stredu a nedeľu. Len kto by už mňa chodil navštevovať? Len nech sa sem nepríde ukázať Jakub, lebo mu rovno vypichnem oči, len s mojimi prstami a bude mi úplne jedno či to bude niekto vidieť alebo nie.

Netrpezlivo sa prechádzam po izbe už asi hodinu. Neviem sa dočkať svojej novej izby a dokonca budem mať aj spolubývajúcu, ale nič bližšie neviem. Nič mi nehovoria. Som netrpezlivá.

Konečne sa dvere otvoria a ja k nim pribehnem. Prišiel za mnou môj psychiater Walter, môžem mu hovoriť krstným menom a tykať si s ním. Podal mi kôpku oblečenia, ktoré si mám obliecť pred tým než ma pustia medzi ostatných. Vyzliekla som zo seba biely plášť, ktorý sa zaväzoval iba za krkom. Hodila som kôpku oblečenia na posteľ a prezrela si ju. Vonku musí byť teplo, keďže som tu už šesť mesiacov a predtým na polícii som bola jeden, tak teraz je júl. Siedmi mesiac a ja už mám šestnásť a pol roka. Ten čas, ale letí. Svoju pubertu si ani užiť nemôžem. Veď mladá som len raz a oni ma zatvárajú za niečo čo si tí ľudia zaslúžili! Neboli žiadni svätci!

Natiahla som na seba čierne tričko na ramienka a červené šortky. Na nohy som si navliekla biele mäkkučké papučky. Walter ma vyviedol von z izby. Povedal, že najprv mi ukáže jedáleň, kde sa s ostatnými naraňajkujem a potom ma vezme na izbu. Nastúpili sme do výťahu z piateho poschodia. Konečne opúšťam toto prekliate poschodie. Stlačil tlačítko s číslom nula. Teda prízemia. Vo výťahu mi stihol povedať, že moja izba bude na treťom poschodí. Iba som prikývla a tŕpla som. Nevedela som čo ma čaká medzi ostatnými pacientami. Aké vážne prípady tu majú? Budem v ohrození? Bude ma tu vôbec niekto poznať? Čo ak na mňa niekto zaútočí? Aká bude moja spolubývajúca? Budeme spolu vychádzať? Nebude ma chcieť v spánku zavraždiť?

Vstupujeme do jedálne. Je veľká a priestranná. Niektorí pacienti už sedia za stolom a jedia. Iný chodia hore-dole a vyberajú si miesto na sedenie. Taniere s jednom sú už položené na stole a čakajú iba na to, kedy ich niekto zje. Zamierim k najbližšiemu prázdnemu stolu. Sadnem si na stoličku a preskúmam tanier. Nič nezvyčajné. Vždy to isté ako každé ráno, buď je to chlieb s maslom alebo vianočka s džemom. Čaj alebo kakao. Plus voda na zapitie tabletiek. Ešte ani raz som tie prekliate tabletky neprehltla, viem predsa ako to chodí vo filmoch a tu to určite nie je inak. V izbe bolo ľahšie schovať tabletky pod posteľ a potom ich spláchnuť do záchodu, ale ako to urobím teraz, keď nado mnou stojí Walter a je tu mnoho iných pacientov, ktorý sedia okolo chytajú do rúk pohár s vodou a prehĺtajú tabletky. Trasľavo chytím pohár vody do ruky, vložím si tabletky na jazyk a snažím sa ich uložiť jazykom tak, aby som ich nezhltla. Napijem sa trochu vody. Vezmem čaj, priložím si ho k perám a opatrne doňho presuniem tabletky, nech sa tam rozpustia. Načiahnem sa po mastný chlieb a po kúskoch si ho strkám to úst. Pritom sa obzerám po jedálni a sledujem niektorých starších ľudí. Veľa mladých tu nevidno. Radšej sklopím zrak, dojedám chlieb. Postavím sa a Walter ma odprevádza von. Nastupujeme do výťahu. Stáčam tlačítko s číslom tri. Dvere sa zatvoria my stúpame pomaly nahor. Dvere sa otvoria. Chodba je dlhá. Rovnaká ako na piatom poschodí. Dozvedám sa, že na každom poschodí je po desať izieb. Nie je to veľa podľa mňa. Ak si to dobre spočítam, tak môžu mať v klasických izbách maximálne osemdesiat pacientov. Je to dosť, ale nie až tak.

Zastavíme pred dverami číslom tridsať osem. Walter opatrne zaklope a potom stisne kľučku. Izba je odomknutá. Vojdeme dnu. Nik v nej nie je.

 Naskytne sa mi pohľad na dve postele po oboch stranách stien. Medzi nimi pod oknom s balkónom je stôl. Na pravom boku sú dvere, ktoré vedú do kúpelne so sprchovým kútom a záchodom. A oproti nim je veľká skriňa. Nič viac. V izbe je bordel. Prázdna posteľ na ľavo je rozhádzaná, na zemi sú porozhadzované špinavé nohavičky a ponožky. Skrčím nos. To s akou humusáčkou budem bývať. Dúfam, že bude mať sto rokov. Walter sa iba pousmeje a opustí ma. Pred odchodom mi ešte do ruky podá denný réžim od pondelka do nedele. A nezabudne mi k nemu pridať plán psychiatrickej liečebne.  

***

Ahoj, tak nová kapitolka za vami. Dúfam, že sa vám páčila. Bola taká trochu na zoznámenie s prostredím. 

Čo myslíte akú bude mať Emma spolubývajúcu? Budú spolu vychádzať?

*Mery*